Utajená lokalita v rozsiahlom banskom systéme
05.01.2026

Nízke Tatry sú dnes známe hlavne vďaka zjazdovkám a ďalším atrakciám. Aký to je však paradox, keď ľudia lyžujú, a ani nevedia, že hlboko pod nohami im ležia ložiská antimonitu, volfrámu, zlata či dokonca uránu. A práve Nízke Tatry a ich ložiská nás znovu lákali, tentokrát na ich južné končiare. Do prírody, ktorú ešte nestihli vydrancovať lesníci a prekupníci s drevom tak ako na Dúbrave. Presnú lokalitu však neprezradím, stačí že sa pozrieme do štôlne ležiacej na ložisku Kyslá, a údajne do štôlne v jej najlepších časoch dokázala vojsť V3S-ka.
Štôlnu na ložisku Kyslá som chcel prejsť už dávnejšie, no nakoniec sa viac menej neplánovane dostala na Silvestrovský program ako náhrada za baňu Štefan v Rovnom (kde by som šiel už 3x). Podľa toho vyzerala aj organizácia výpravy. Uložil som si súradnice z mapy, no ešte som nevedel že súradnice sú zlé. Samozrejme som sa ako vždy spoliehal že v lese bude signál a pri najhoršom sa presné súradnice nájdu na mieste, a tak som si neuložil ani offline mapu. Vedel som jedine ako vyzerá ústie štôlne a že z nej tečie potok. Ako bonus som si doma zabudol čelovku, takže som sa musel spoliehať na rezervnú čelovku z auta ktorá svieti jak za dušičky (reálne som v bani ani nevedel že ju mám zapnutú). Pôvodne som taktiež počítal, že do bane sa dostaneme „suchou nohou“, teda že sa autom dostaneme až pred portál aby sme sa nemuseli trepať po kopcoch pešo, no aj v tomto bode som sa znovu prepočítal. Takže zatiaľ čo väčšina ľudí sa zabávala na silvestrovskej párty, my sme blúdili niekde po lesoch až sme sa nakoniec dostali do bane. Našťastie stála za to.
Od obce sa dá po lesnej ceste dostať cca 6km autom až po zákaz vjazdu. Keďže som mal zlé súradnice, na prvý pokus sme teda zbytočne chodili po zasneženom lese až sme sa rozhodli vrátiť nazad ku obci aby sme na mapách našli skutočné súradnice. Súradnice ktoré som pôvodne našiel sa totiž sekli „len“ o 4km, lepšie povedané 3km autom a necelý kilometer pešo. Pred značkou zákaz vjazdu sa definitívne zrútila moja nádej že sa nebudem musieť brodiť snehom do kopca, respektíve že sa prejdem iba v bani.
Po zdolaní toho nekonečného necelého kilometra a mojich úvahách prečo som si nekúpil motorku aby som nemusel chodiť po kopcoch, sa konečne dostávame ku ústiu, ktoré som doteraz videl len na videách. Pri pohľade na výšku portálu štôlne mi nejako nevychádzalo, že by sa tam zmestila V3Ska, ale hlbšie v bani sa skutočne nachádzajú stopy pneumatík. Železné dvere, ktoré kedysi dávno bránili vstupu sú dnes dokorán otvorené, a tak sme sa mohli vydať do útrob zeme.
Už v úvode štôlne je voda, a v celej štôlni je len minimum miest, kde je suchá zem. Prechádzame úvodné desiatky metrov až sa dostávame na prvé vetvenie hlavného prekopu. Odbočka je do polovice zavalená a tak pokračujeme ďalej hlavnou vetvou. Miestami sa hornina až nápadne podobá na Dúbravské bane, a samozrejme po stenách nesmú chýbať nasprejované šípky smerom ku portálu. Po ceste prechádzame aj okolo menšej odbočky, v ktorej sú rozpadnuté debničky so vzorkami, lepšie povedané šúlkami z prieskumných vrtov. Niektoré šúlky sú zaujímavé a je na nich možné vidieť volfrám, a pravdepodobne aj zlato ktoré sa na ložisku taktiež objavuje (ak to nie je pyrit). Klasicky si beriem jednu vzorku do zbierky a pokračujeme ďalej hlavnou chodbou.
Pred nami sa otvára ďalšia križovatka. Šípky smerujúce doprava majú nad sebou nápis Voda a pivo, a pri šípke smerujúcej rovno je veľký nápis medveď (chcel by som vidieť medveďa čo by dobrovoľne žil v zatopenej bani). Pokračujeme teda pravou chodbou smerom ku vode a pivu ako napísal autor orientačných bodov. Bohužiaľ žiadne pivo sme v chodbe nenašli. Zato na nás čakala dlhá rovná chodba, ktorá sa pravidelne vetvila doľava a doprava, takže je v nej veľa križovatiek v tvare +. Tie sa na seba vzájomne podobajú a po krátkom čase už ani človek nevie kde vlastne je a odkiaľ prišiel. Niekoľko vetiev sme prešli, no väčšinou končili čelbou, ďalším vetvením alebo závalom. Väčšinou pravé odbočky boli krátke, a jedna ľavá bola pomerne dlhšia. Jej hlavná časť však končila čerstvým závalom, no od závalu pokračovala ešte pravá odbočka. V nej sa nachádza na stene akási mapa ešte po baníkoch. Aj keď je to skôr mapa rudných žíl a ich označení číslami, jedná sa o pomerne jedinečnú vec ktorá v každej bani nie je. Vrátil sme sa nazad do pravej hlavnej vetvy (z pohľadu od prvej križovatky s nápisom voda) a pokračovali sme ďalej. Niekde z diaľky prichádzal tlmený hukot pripomínajúci lietadlo. S klesajúcou vzdialenosťou ku zdroju tohto zvuku sa pred nami začínala v tme objavovať ďalšia unikátnosť tejto štôlne. Vedeli ste, že na Slovensku máme v podzemí gejzír? No, a práve sa na neho pozeráme. Ale aby som bol presný, nejde o žiaden zázrak prírody. Gejzír je v skutočnosti vrt do stropu z ktorého triská voda. Pokiaľ by v tejto časti nebol vrt odvádzajúci vodu z nadložia, jednalo by sa o extrémne nebezpečný úsek, keďže voda by zvyšovala tlak nadložia, a postupom času by si tak či tak našla cestu do chodby sama. A vtedy by hrozil zával a zaplavenie chodby, čo je v podstate double smrteľná kombinácia – koho by nezabil zával, toho by dorazila voda pred ktorou sa v podzemí ujsť jednoducho nedá. Avšak aj napriek tejto hrozbe je to v podzemí vcelku jedinečný úkaz, hlavne keď je presne v strede križovatky tvaru +. Od tohto „gejzíru“ pokračujeme ďalej rovno hlavnou chodbou, až sa prvý krát ozve merač O2. Pozvoľna začína klesať koncentrácia kyslíku, takže v chodbe je CO2 alebo iný plyn. Hodnota na merači nie je zatiaľ nebezpečná, a tak pokračujeme hlbšie. Za sprievodu alarmu merača sa dostávame ku ďalším vrtom, kde dodnes ostala rúra aj s uzáverom. Nedalo nám a jeden sme skúsili otvoriť. Vtedy ma napadlo, že tam začnem točiť minerálku. Problém však je že v tejto časti je všade v nadloží, respektíve v stenách je voda. A voda je v podzemí ešte väčší a zákernejší nepriateľ než nejaký radón. Z toho dôvodu sme rýchlo prešli až na koniec hlavnej chodby, lepšie povedané ku závalu. Ten sa dal prejsť, no pár metrov za ním bolo vidno ďalší zával, čo znamená, že sa jedná o nestabilnú časť a ako bonus s vodou v nadloží. Koncentrácia O2 tu bola na úrovni 18.8%, čo ešte nie je tak hrozné, no ďalej sme už nepokračovali. Zaujímavé je, že v chodbe sa miestami objavovala vôňa podobná tej špecifickej pre železničné priecestia v lete. Niekomu by to možno v chodbe smrdelo, no mne osobne to tam voňalo (asi mám divné vnímanie vôní), aj keď sa pravdepodobne nejednalo o nič zdraviu prospešné.
Po návrate z chodby s označením voda sme sa znovu dostali na hlavný prekop, a ostáva nám ešte druhá vetva s označením medveď. Čím hlbšie v chodbe sme, o to viac rastie moja zvedavosť či skutočne uvidíme toho medveďa čo dobrovoľne žije v bani s ľadovou vodou. Bohužiaľ ani toho medveďa sme nikde nenašli, možno bude doma nabudúce, ak teda ešte neemigroval pred sneHuliakom :D. Počas pátracej akcie po medveďovi sa postupne dostávame na ďalšie vetvenie, tentokrát hlavná chodba pokračuje rovno a odpája sa z nej pravá a ľavá vetva. A tu sa zas ozve merač. Tentokrát zaznamenal prudký pokles koncentrácie O2 z 20.6% na 17.6%, takže namiesto medveďa tu začína tá pravá párty. Pri pohľade na stav troch chodieb pred nami nemáme veľmi na výber kam ísť. Rovno pred nami bol zával, za ním dva zabudnuté banské vozíky a za nimi ďalšie závaly. Pravá vetva bola čiastočne zavalená, no aj v nej bolo v diaľke vidno ďalšie závaly. Posledná ľavá vetva na tom bola rovnako. A aj keby sme sa vydali ešte ďalej do jednej z chodieb, hrozilo by nám že koncentrácia O2 pôjde ešte nižšie a zrovna som nemal chuť prekonávať rekord najnižšej nameranej koncentrácie z roku 2023. V tomto bode sme teda ukončili prieskum a vydali sa nazad ku portálu. Ale zážitok ešte nekončí, kdeže. Sranda ešte len začína, lebo v bani jej nebolo dosť. Keďže som si doma zabudol čelovku, svietil som si len reflektorom. Už som sa aj začínal čudovať že ho po takmer dvoch hodinách ešte ani raz nevyplo (aby sa neprehrial), a vtedy to prišlo... Reflektor vyplo, a keď som ho zapol znovu, namiesto svetla som mal akurát tak morzeovku, keďže sa po pár sekundách zas vypol. Čelovka z auta svietila asi tak, že som nevidel ani pod nohy a nie ešte pred seba, a tak ostala núdzová možnosť – svetlo na mobile. Je celkom fuckup že mobil svietil lepšie než tá čelovka. Našťastie som bez riadneho svetlá ostal tak 90m od portálu, a nie kilometer hlboko v bani.
Aj napriek komplikáciám sa táto štôlňa zaradila ku najlepším lokalitám roku 2025. Na záver- keďže sa mi väčšinou nechce písať o bani hneď po návrate z prieskumu (a niekedy o prieskume napíšem až po 2 rokoch :D) a tento článok som zázrakom dopísal 31.12.2025 o 23:10, jedná sa o posledný blog v tomto roku. Silvestrovský prieskum asi robí divy :D.

