Zabudnutá história Slovenského uránového baníctva - Nižný Chmelienec 

V hlbinách Nízkych Tatier, na severných svahoch Kráľovohoľských Tatier, sa skrýva dnes už takmer zabudnutý príbeh geologického prieskumu spred viac ako pol storočia. Lokalita Nižný Chmelienec, nenápadná dolinka pár kilometrov od obce Východná, ukrýva neobyčajnú mineralogickú vzácnosť – supergénne minerály uránu a medi, ktoré vznikali prirodzeným zvetrávaním počas posledných desaťročí.

Lokalita Nižný Chmelienec leží približne 2,5 km južne od ústia rovnomennej doliny do doliny Čierneho Váhu, asi 23 km juhovýchodne od Liptovského Mikuláša. Z geologického hľadiska patrí do hronika (hronického pásma), konkrétne do červeneckých vrstiev malužinského súvrstvia ipoltickej skupiny. Zrudnenie sa nachádza v sivých až sivozelených arkózových pieskovcoch permského veku, ktoré sú miestami prestúpené kremenno-karbonátovými žilkami. Primárnu rudnú výplň tvoril najmä uraninit (smolinec), pyrit, chalkopyrit, galenit, pyrotit, tetraedrit, barit a vzácne oxidy U-Ti. Obsahy uránu v rudných šošovkách sa pohybovali od 0,03 % do 0,5 % (priemerne 0,06 %), medi do 0,16 % a olova do 0,02 %. Celkovo sa z tohto nevýrazného výskytu podarilo získať len 89 kg kovového uránu, čo z neho robí skôr mineralogickú než ekonomickú zaujímavosť.

Hoci sa geologické práce v oblasti začali už začiatkom 60. rokov 20. storočia (vrty, kutacie ryhy), najintenzívnejšie obdobie nastalo v rokoch 1965 až 1966. Vtedy bol výskyt overený dvoma prieskumnými štôlňami (č. 31 a 32) a doplnený podzemnými malopriemerovými vrtmi. Práce však nepriniesli uspokojivé výsledky. Hrúbka rudných šošoviek dosahovala maximálne 1 meter, dĺžka do 10 metrov a obsahy úžitkových prvkov boli nestále. Navyše sa lokalita nachádza v komplikovanej tektonickej zóne (čiernovážsky zlom), ktorá porušila pôvodné rudné polohy. Prieskum bol preto v roku 1966 ukončený a banské diela upadli do zabudnutia. Dnes na mieste nájdeme len relikty starej rudnej haldy.

                                                                Autor fotografie: Vladimír Paprčka

Práve halda a zvetrávanie primárnej mineralizácie v posledných desaťročiach viedli k vzniku vzácnych sekundárnych minerálov. Podrobne ich preskúmala autorka Eva Hoppanová vo svojej publikácii. Medzi najzajjímavejšie a za zmienku stojace minerály patria:

1. Uranofán 
Tento žltozelený až sýtooranžový minerál (Ca(UO₂)₂(SiO₃OH)₂·5H₂O) vytvára na puklinách hornín ľadvinovité agregáty a nátekovité povlaky. Jeho drobné ihlicovité kryštáliky (dĺžka ~20 µm) sú viditeľné len pod mikroskopom. Uranofán je typický pre neutrálne až zásadité prostredie bohaté na kremík – zdrojom boli vylúhované živce a sľudy z okolitých pieskovcov. Je to v poradí štvrtý nález tohto minerálu na Slovensku (po Kravanoch, Selciach a Banskej Štiavnici).

2. Zálesíit 
Zálesíit (minerál mixitovej skupiny) sa na Slovensku našiel doteraz iba dvakrát – v Spišskej Teplici a práve v Nižnom Chmelienci. Vytvára drobné ihlicovité agregáty (do 100 μm) v žltozelených povlakoch uranofánu. Jeho chemický vzorec (Ca,REE)Cu₆[(AsO₄,SiO₄)₃(OH)₆·3H₂O] obsahuje významné prímesi ytria (Y) a ďalších prvkov vzácnych zemín (REE), ktoré pochádzajú pravdepodobne z rozkladu uraninitu.

3. (Meta)zeunerit 
Tvorí svetlozelené až smaragdové tabuľkovité kryštáliky (do 0,5 mm) s perleťovým leskom. Je to uranylový arzenát medi – (Cu(UO₂)₂(AsO₄)₂·12H₂O). Jeho prítomnosť je prekvapivá, pretože tento minerál je typický pre kyslé prostredie, zatiaľ čo uranofán a zálesíit poukazujú na neutralizáciu roztokov.

4. Malachit a barit
Malachit (zelený medený uhličitan) je tu len podradný, tvorí drobné povlaky. Barit (baryt) vytvára alotriomorfné zrná, ktoré sú často obrastané uranofánom.