Uránové tajomstvá zabudnutej banskej lokality

Nie je žiadne tajomstvo, že uránové bane pre mna predstavujú tú najlákavejšiu a najzaujímavejšiu kapitolu dejín Československého baníctva. Koniec koncov, Jáchymov a Pribram, teda 'srdcia' uránovej éry sú pre mňa miesta, ktoré túžim navštíviť už pár rokov. O to fascinujúcejšie bolo zistenie, že uránové bane boli aj neďaleko Popradu, a hoci otvárali malé ložiská s pomerne nízkou kvalitou rudy (len okolo 0.01%), stále sa jedná o málo známu a nepreskúmanú oblasť baníctva pod Tatrami. Pre mňa majú o to väčší význam, keďže som tieto bane pomenoval (hoci niektoré sú oficiálne označené číslami). Ako prvá dostala meno dovtedy neznáma štôlňa Eliška, ktorú sme našli len náhodou, a zároveň donedávna bola ako jediná prístupná a ponúkala možnosť vidieť a dotknúť sa žily uraninitu. Bohužiaľ nedávno bola zlikvidovaná keďže do nej začalo chodiť veľa ľudí a dostala sa do povedomia úradov. Spoločne s Eliškou sa objavilo aj mnoho otázok, a na mnoho z nich dodnes nepoznám odpoveď. Vďaka tejto štôlni som sa mohol stretnúť s niekdajším riaditeľom Uranlresu, teda spoločnosti, ktorá vytvorila štôlne v okolí Popradu, a získal som cenné informácie a podklady vrátane máp. 

Tak, ako štôlňa Eliška priniesla množstvo otázok, pri pátraní po ďalších baniach sa objavovali nové a nové komplikácie, ktoré bránia prieskumu. To platí hlavne pre štôlňu č.15, ktorá dostala meno Lily, a zároveň sa jedná o najrozsiahlejšie banské dielo o celkovej dĺžke takmer 3km, kde sa nafáralo 6 rudných polôh, a ťažili sa len 2 z nich. Už len pri pohľade na mapu tejto štôlne a číselných údajoch koľko ton a kubíkov sa z nej vyťažilo ma k tejto štôlni niečo lákalo s prísľubom najdenia neskutočného podzemia, v ktorom by som bol po viac ako 50 rokoch prvý po baníkoch. Hoci som vedel, že v nej bude problém s metánom, stále som dúfal, že bude možné ju otvoriť a preskúmať. Definitívne som však na štôlňu č.15 mohol zabudnúť keď som sa dozvedel, že je kompletne zatopená, a voda v nej bude okrem iného obsahovať aj arzén a ďalšie ťažké kovy, ktoré sú na ložisku popísané a okamžite by bolo jasné, odkiaľ voda tečie.

Nádej na prieskum druhého veľkého banského systému (na pomery U baníctva v Poprade) bola štôlňa č.13 nesúca nové meno Katarína, ktorá predstavuje 1. horizont jamy č.4 (Rosemary). Jej ústie som si všimol úplnou náhodou pri prieskume terénu. Našli sme niečo, čo sa až nápadne podobalo na zavalené ústie, a všimol som si, že sa v jednom mieste jemne pohlo lístie aj napriek bezvetriu. Začal som teda zo zvedavosti kopať (len s kladivom a rukami) až som sa prekopal do dutiny, teda do štôlne č.13. Hoci sme ju spoločne s kolegom prieskumníkom začali otvárať až o pár dní neskôr, už sme aspoň mali istotu, že kopeme na správnom mieste. Skutočne sa nám podarilo čiastočne otvoriť ústie a spustiť dolu kameru, aby sme vedeli odhadnúť, čo nás pod zemou čaká. To sme ešte nevedeli, že cez video sa do útrob tejto štôlne pozrieme prvý a posledný krát. Po chvíli sa totiž ozval buchot a z ústia sa vyvalil kúdol prachu - došlo k závalu. Okamžite sme teda zasypali ústie a zhodli sa na tom, že je nebezpečné pokračovať v prieskume. 
 

Avšak táto lokalita nám stále nedala pokoj a stále ponúkala jednu cestu do podzemia. Táto cesta bola pre mna od počiatku nepredstaviteľná a nereálna, keďže by sa muselo ísť po lane (kde by som sa dole ešte ako tak dostal, no nazad by to bola komédia), a namiesto toho by som to radšej riskol a ešte raz otvoril štôlňu č.13 aj napriek tomu, že sa v nej niečo zrútilo. Túto možnosť sa mi však nepodarilo presadiť, keďže predstavovala až veľmi veľké riziko bez záruky úspechu, a tak sa rozhodlo, že za pôjde po lane cca 40 metrov pod povrch. Hoci je to pomerne malé číslo, realita priamo v šachte je o inom, a niekedy sa aj 10m zdá ako neskutočná hĺbka (hlavne keď si človek uvedomí, že sa po lane musí vrátiť aj nazad na povrch).

Pri poslednom pokuse o prieskum jamy č.4, ktorá dostala meno Rosemary sme zistili, že jej tajomstvá ostanú navždy utajené. Keďže už aj jej čas sa kráti, vydali sme sa zistiť, ako v skutočnosti vyzerá. Avšak to sme ešte nevedeli, že je v nej aj CO2 (okrem ďalších plynov). Po tom, čo sa prvý prieskumník dostal po lane na úroveň cca -20m od povrchu, teda približne do polovice jamy, ozval sa alarm na merači O2. Hoci bol atmosférický tlak vyšší, a v podzemí by nemal byť problém z plynom, na dne jamy č.4 čakalo peklo. Merač zaznamenal koncentráciu O2 17.4%, takže na samom dne (-40m) by bola koncentrácia O2 len okolo 15%, a v chodbách ktoré sú mimo hlavného prekopu by to bolo ešte menej, čo je na šachtu nebezpečné.

Paradoxne jama č.4 namiesto odpovedí priniesla len ďalšie otázky. Existuje popis ako bola likvidovaná a že by mala byť zatopená, čo však popierajú staršie fotografie, kde je vidno suchú chodbu. Znamená to teda, že v skutočnosti má až 3 horizonty a pod vodou je len ten najnižší? Prvý horizont je podľa dokumentácie štôlňa č.13 Katarína, ktorá sa však zrútila tesne po odkopaní, čo znemožnilo vstup do jamy č.4 z povrchu bez použitia lana (a aspoň pre mňa menej komplikovanú cestu). Avšak po odkopaní bolo cítiť prievan a smrad, takže banské dielo začalo "dýchať".

Stále však existuje predpoklad, že všetky štôlne v oblasti môžu byť prepojené a teoreticky všetky vedú do jamy č.4 buď priamo, alebo komínom. Túto teóriu podporuje fakt, že v štôlni Eliška sa nachádza zasypaná "odbočka" v ktorej je aj napriek závalu vidno, že smeruje nadol, a môže sa napájať na inú doposiaľ neznámu baňu, alebo na najnižší 3 horizont jamy č.4. Ďalším voditkom je, že z tejto zavalenej odbočky začal raziť rovnaký smrad, ako razil aj zo štôlne č.13 vzdialenej len pár krokov od ústia Elišky - ak by bola zavalená odbočka slepá, odkiaľ by z nej potom šiel smrad?

Hoci sa stále objavujú nové otázky, odpovede už nenájdeme. Štôlňa Eliška už neexistuje, štôlňa č.13 je zavalená, a hoci by sa ešte dala odkopať, je veľká šanca, že by sa zas zrútila. A samotná jama č.4 je zamorená metánom, radónom a CO2 (a boh vie čím ďalším). Ako bonus je fakt, že v kopci sa začalo niečo diať. Pravdepodobne sa prejavuje nejaká geologická porucha (keďže už počas razenia baní boli popísané početné poruchy a komplikované geologické prostredie) ktorá spôsobila, že v jame č.4 bolo zrazu počuť tečúcu vodu, v Eliške (keď ešte existovala) sa objavili nové praskliny a v jednom mieste začal raziť smrad tak, že sa nedalo pokračovať ďalej. A aj z povrchu bolo vidno, že v jame č.4 sa tiež niečo zmenilo a niečo v nej chýbalo (zo stien sa zrejme musela uvoľniť menšia časť hornín. Z toho celého mám pocit, že za chvíľu zmizne polovica kopca keď sa všetko prepadne (keďže dodnes vieme len o 2 štôlňach a jame, no v kopci toho bude ešte viac - zrejme je tam aj úpadnica a ešte minimálne jedna štôlňa, a nik nevie, čo všetko je v jame č.4 ktorá je oficiálne zatopená).

Hoci bane prinášajú stále nové otázky a teórie, asi najviac závažná je otázka radiačnej dávky. Hoci je ložisko slabé a priamo na žile som nameral relatívne nízku hodnotu len 4.90usv/h, stále sa jedná o urán. A ešte zákernejšie než samotný urán sú produkty jeho prirodzeného rozpadu, ktoré majú často dlhú životnosť (napríklad také olovo210 má polčas rozpadu okolo 23 rokov). Ku radiácii sa pridávajú aj ťažké kovy ako arzén, kobalt a mangán, ktoré sú na ložiskách prítomné, a zamozrejme aj bordel v podobe plesní, ktoré sú prítomné v každej jednej bani.