Uránové ložisko Vikartovce-sever
Pohorie Kozie chrbty v minulosti prešlo rozsiahlym geologickým a rádiometrickým prieskumom zameraným primárne na uránové zrudnenie. Jedným z potvrdených ložísko sa stala aj oblasť vzdialená len kilometer od centra obce Vikartovce. Aj tu prebehli banské práce, pri ktorých vzniklo banské dielo nesúce označenie č.14. Pomerne zaujímavé je, že aj na tomto ložisku sa uránové zrudnenie objavovalo v sprievode medenej mineralizácie podobne ako na ložisku Novoveská Huta. Otvárkové práce na ložisku Vikartovce začali v roku 1970 (štôlňa č. 14), samotné ložisko bolo vyťažené v období rokov 1971-1972. Časť plochy nebola vyťažená kvôli malej hrúbke zrudnenia. Ložisko je teda čiastočne vyťažené.
Z hľadiska tektonických pomerov sa lokalita nachádza južne a v bezprostrednej blízkosti vikartovského zlomu V-Z smeru, ktorý je aktívny aj v súčasnosti. V priestore lokality je vyvinutý len jeden horizont zrudnených šošovkovitých telies tmavošedých psamitov so zuhoľnatenými úlomkami flóry. Uloženie zrudneného horizontu (aj nadložných a podložných vrstiev) je takmer horizontálne - monoklinálne so sklonmi asi 10° k SV. Rudné šošovky majú väčšinou nepravidelné, laločnaté tvary a generálne sú pretiahnuté v SSV-JJZ smere. Ich zoskupenie v ploche vývoja vytvára pruh tohto smeru široký 50-80 m. Maximálna dĺžka jednotlivých šošoviek je do 30m, ich šírka varíruje od 2 do 21 m. Všeobecne sa dá povedať, že šírka šošoviek je priamo úmerná ich dĺžke. Ich hrúbka sa spravidla pohybuje okolo 1m.
Samotná ruda je zaradená medzi dobre spracovateľné, umožňujúce dosiahnuť výťažnosť lúhovania cez 95 % aj pri pomerne nízkom obsahu U (pod 0,1 %). Na ložisku Vikartovce boli objavené taktiež aj nasledovné minerály.
Primárne minerály: uraninit, coffinit, pyrit, chalkopyrit, tennantit, galenit, sfalerit, arzenopyrit, bornit, markazit, molybdenit, kremeň, kalcit, dolomit
Sekundárne minerály: autunit, metatorbernit, uránové černe, covellit, azurit, malachit, goethit
Mineralizácia je veľmi jemnozrnná, viazaná najmä do polôh bohatých na zuhoľnatený rastlinný detrit. Cu sulfidická mineralizácia, okrem jemnozrnných impregnácií vystupuje aj v drobných kremenno-karbonátových žilkách. Technologické spracovanie rúd z ložiska Vikartovce sa vykonávalo dvoma spôsobmi, teda kyslým a karbonátovým lúhovaním.
Kyslé lúhovanie (výťažnosť metodiky je 90,5 – 92,5 %) prebiehalo nasledovným spôsobom:
1. fáza - mletie 100 % pod 1 mm (frakcia)
2. fáza - lúhovanie bez ohrevu (6-8 hod.). Počiatočná koncentrácia H2SO4 cca 30 g/dm3, prídavok pyroluzitu (10 kg/t).
Karbonátové lúhovanie dosahuje nižšiu výťažnosť ako kyslé lúhovanie (výťažnosť metodiky 90 %).
Úvodné dielo ložiska-štôlňa č. 14 bola v celkovej dĺžke 260 m vyrazená v r. 1970 v podloží rudnej polohy. Z hlavného prekopu boli vyrazené priečne prekopy. Systémom vejárovite usporiadaných malopriemerových dovrchných vrtov bol spresnený priebeh hraníc zrudnenia. Interpretované rudné teleso sa dodatočným prieskumom a následnou ťažbou rozdelilo do ôsmich samostatných šošoviek. Na ložisku Vikartovce bolo v štôlni č. 14 vyrazených 373,4 m horizontálnych banských diel, 78,4 m vertikálnych diel, 6,7 m úpadníc. Celkovo je ložisko rozfárané v dĺžke 458,5 m. Likvidácia banského diela prebehla odstrelom ústia štôlne, a dnes je poloha ústia v teréne len slabo čitateľná a prejavuje sa ako pokles terénu.
