Uránové baníctvo v Kravanoch

V Kravanoch blízko mesta Poprad sa nachádza zabudnutá uránová štôlňa č.17, ktorá dostala nové meno - Svätá Barbora. Nachádza sa v relatívne zle prístupnom teréne v strmom kopci. Okrem náročného terénu prístup ku štôlni komplikuje aj fakt, že po dávnejšom holorube na kopci vyrástla poriadná húština šípok a bodliakov. V lesoch okolo Kravian sú evidované dva kusy medveďa hnedého, a je vysoká pravdepodobnosť, že jeden z nich sa zabýval práve v štôlni č.17.

Túto štôlňu sme si s kolegom prieskumníkom chceli portieť a odhaliť jej tajomstvo, ktoré nám poodhalili fotografie z jej útrob. To sme ešte nevedeli, že nás pri pátraní v teréne vyženie jej obyvateľ, teda medveď. Stopy o jeho prítomnosti sme našli hneď po zostúpení z lesnej cesty. Na pozostatkoch stromov, ktoré po holorube ostali, sú prítomné stopy po pazúroch, a v teréne sú vyhĺbené jamy, kde mali pravdepodobne hniezda divoké včely. Jedného by už len tieto znaky dostatočne odradili od prieskumu, no nás túžba vidieť štôlňu č.17 nútila pokračovať v prieskume a pátraní po mieste ústia. Horšie ako označené teritórium medveďa bolo, že sme v teréne nenašli žiadne stopy po prítomnosti banskej činnosti. 

Postupne sme prečesávali terén a snažili sa nájsť aspoň nejakú deformáciu terénu, teda odpálené ústie štôlne. Pri bani sa nachádzala i veľká halda, ktorá však bola pravdepodobne v čase rekultivácie rozhrnutá, prípadne vola úplne odstránená. Od miesta, na ktorom bolo na mape nepresne zanesené ústie, sa k nám niesol dupot podobný pohybu medveďa. Okamžite sme ukončili prieskum a čo najrýchlejšie sme sa vydali nazad na lesnú cestu v snahe predísť kontaktu s divou šelmou. Čo ma však zarazilo bol fakt, že medveď nepokračoval naším smerom, ale zaliezol niekam pod zem - do štôlne č.17. Pozitívne však je, že sme dostali odpoveď na otázku, či sa do štôlne dá dostať.

Hoci je otázne, či sa na miesto ešte niekedy vrátime a pozrieme sa na štôlňu samotnú, čo to sa mi o nej podarilo zistiť. Pozrieme sa aspoň na nejaké tie teoretické fakty, ktoré vo svojej publikácii uverejnil Ing. Jozef Daniel a kolektív.

V priestore lokality je vyvinutý jeden horizont zrudnených šošovkovitých telies tmavošedých psamitov so zuhoľnatenými úlomkami flóry. Vo vzdialenosti 5 m v jeho nadloží sa nachádza ďalší horizont, avšak len ojedinelých šošoviek. Uloženie zrudneného horizontu (aj nadložných a podložných vrstiev) je monoklinálne so sklonmi 10° až 25° k VSV. Na južnom okraji lokality (v blízkosti vikartovského zlomu) sú vrstvy intenzívne zvrásnené do úzkych (3-5 m) vrás s vergenciou vrásovej plochy k severu a presunom nadložných vrstiev k ZSZ. Rudné šošovky majú väčšinou nepravidelné, laločnaté tvary a generálne sú pretiahnuté v SSV-JJZ smere. Ich zoskupenie v ploche vývoja vytvára pruh tohto smeru široký 50-80 m. Maximálna dĺžka jednotlivých šošoviek je do 30m, ich šírka varíruje od 2 do 21 m (všeobecne možno povedať že šírka šošoviek je priamo úmerná ich dĺžke). Ich hrúbka sa spravidla pohybuje okolo 1m. Ruda je zaradená medzi dobre spracovateľné, umožňujúce dosiahnuť výťažnosť lúhovania cez 95 % aj pri pomerne nízkom obsahu U (pod 0,1 %).

Rudná poloha s miernymi sklonmi (0°-15°) bola podfáraná štôlňou č. 34 (smer zhruba S-J) z ktorj boli smerom na V a Z, vo vzdialenosti 25 m od seba vyrazené rozrážky. V sieti cca 25 x 25 m boli vyrazené krátke komíny, ktorými bola otvorená rudná poloha. Z komínov sa razili medziobzorové chodby. Vlastná ťažba rudy prebiehala selektívnym spôsobom, zátinkovaním, stenovaním a ich kombináciou.

Bansko-technické podmienky

Ústie štôlní bolo razené v profile Z-96 (zvonková výstuž). Jednokoľajové prekopy boli razené o profiloch O-49, D-63 a D-69 (v prípade nesúdržných hornín). Ostávajúce chodby boli vyrazené v profiloch O-49, alebo D-49. Rozrážky sa razili v profiloch U-49, O-37, D-53, D-69, medziobzorové chodby v profile C-22, D-29. Vzdialenosť výdrevy 1 m. Razba banských diel – ľahké pneumatické vŕtačky (VK-21, VK-21/3, VK-22) s pneumatickými podperami s centrálnym výplachom. Strelné práce – elektrický iniciátor typu DcD, strelivo Danubit 20, Danubit X, Perunit. Odsterelená hornina sa nakladala pneumatickým lyžicovým nakladačom (NL-12 V) do banských vozíkov (obsah 0,56 m3, rozchod 450 mm). Doprava sa zaisťovala banskými batériovými lokomotívami (Metalist) v banských vozíkoch (obsah 0,56 m3, rozchod 450 mm). Odvetranie čelieb sa vykonalo pomocou separátneho sacieho systému s použitím 400 mm (hlavné prekopy, vzdialenosť ventilátorov 80-90 m) a 300 mm (rozrážky, vzdialenosť ventilátorov 60-70 m) lutňových ťahov. Tesnenie lutní bolo gumovými manžetami. Výstuž ústia štôlní (zvonková, rúrkokoľajnicová výstuž). Paženie za výstužou sa robilo vlnitým plechom. Prekopy a rozrážky boli vo väčšej časti razené bez výstuže. V nesúdržných horninách bola použitá drevená výstuž (paženie vlmitým plechom), vo veľmi nesúdržných horninách bola použitá zvonková výstuž. Prekopy a rozrážky – koľaje o rozchode 450 mm. Zásobovanie stlačeným vzduchom-potrubie s priemerom 100 mm (prekopy) a 70 mm (rozrážky). Od vzdušníka u ústia štôlne boli položené rúrky s priemerom 125 mm. Pre výplachovú vodu v štôlni bolo použité potrubie s priemerom 70 mm (prekopy) a 50 mm (rozrážky).