Tak, ako na Slovensku došlo krátko po druhej svetovej vojne k masívnemu geologickému prieskumu na uránové rudy, a začala sa písať nová etapa Slovenského baníctva, prebudila sa vo mne zvedavosť dozvedieť sa o tejto etape viac. Preto sa začala písať séria prieskumov zameraná na banské diela po niekdajšej spoločnosti Uranpres. Hoci moja prvá preskúmaná uránová štôlňa Ján bola vytvorená práve Uranpresom, v čase keď som štôlňu navštívil, nezaujala ma natoľko, aby som sa začal zaujímať o rudu v nej ťaženú.
V skutočnosti Uranpres nestál na počiatku geologického prieskumu na Slovensku. Prvenstvo patrí odštiepnej skupine z Jáchymova, konkrétne Uránový prieskum IX, z ktorého neskôr vznikol Uranpres. Zhodou okolností bola štôlňa, ktorá prebudila záujem o túto vetvu baníctva vyrazená práve Jáchymovcami niekedy v 50. rokoch minulého storočia. Po prvom prieskume štôlňa, ktorú som pomenoval Eliška, priniesla mnoho otázok o uránovom baníctve v Kozích chrbtoch. Ešte viac otázok prinieslo mladšie banské dielo v bezprostrednej blízkosti ústia Elišky, konkrétne štôlňa č.13. Pátranie po histórii sa teda začalo v momente keď som si uvedomil, že o staršom banskom diele v podstate neexistujú žiadne záznamy ani mapy narozdiel od štôlne č.13. Prvé snahy o získanie podkladov o neznámej bani tak smerovali k Baníckemu cechu horného Spiša. Keďže cech sa v tej dobe uránu takmer vôbec nevenoval, odkázali ma na pána Ing. Jozefa Daniela. Lepšie povedané na niekdajšieho riaditeľa Uranpresu. Hoci som sa od neho dozvedel mnoho o tom, ako bane fungovali a dostal som sa k mapám baní v Kozích chrbtoch, na oficiálne bezmennú štôlňu Eliška si bohužiaľ nepamätal. Avšak na základe toho, čo povedal o štôlni č.13 sa potvrdil môj predpoklad, že neznáma štôlňa bola vytvorená Jáchymovcami. Koniec koncov o jej existencií nevedel ani cech napriek faktu, že o ťažbe uránu v danej oblasti vedeli (teda o č.13,15,14,17 a ďalších, ale aj o jame č.4).
Keďže oficiálne dokumenty po skupine z Jáchymova sú dnes stratené, neexistujú, prípadne sú niekde v archívoch spoločnosti Diamo (teda nástupca Jáchymovských baní), môj predpoklad o prítomnosti rozsiahlejšieho banského diela, prípadne ďalších štôlní na ktoré sa už dávno zabudlo podobne ako na Elišku, ostáva len hypotézou aj napriek tomu, že na Locus mapách a aj v teréne sú prítomné deformácie, a teda možné ústia. Podobne stroskotala aj snaha o prieskum štôlne č.13, a hoci sa do nej spustila kamera, k reálnemu prieskum nikdy nedošlo. Nádej že spoločne s Andreasom po X rokoch vstúpime do útrob zabudnutého banského diela a poodhalíme jeho tajomstvá pochoval zával ku ktorému došlo krátko po otvorení ústia, a alternatívnu cestu priamo cez jamu č.4 zas zablokoval plyn (CO2). A keďže dnes už neexistuje ani štôlňa Eliška, časť histórie uránu v pohorí Kozie chrbty ostala zahalená tajomstvom.
Ďalšia časť stále čaká na prieskum aj napriek faktu, že všetky štôlne boli v 90. rokoch zlikvidované odstrelom. Keďže v pohorí sa nachádza viacero ložísk, stále ostáva ešte pomerne dosť baní ktoré si zaslúžia pozornosť. Našťastie od nich stále existujú aj mapy a popis geológie a podmienok v podzemí, takže sa dá viac menej odhadnúť, čo od baní čakať. Preto prieskum pokračoval ložiskami, ktoré ovárajú štôlne č.15 a 17. Prvá z nich (č.15 – Lily) bola pre mňa veľmi lákavá, a dodnes stále je. Jedná sa totiž o najväčšiu štôlňu dlhú takmer 3km, ktorá zároveň otvorila 6 rudných polôh a dokonca sa uvažovalo aj o otvorení novej štôlne pod 15kou, ktorá by otvorila hlbšie partie ložiska. Ak by nedošlo k poklesu cien uránu a útlmu baníctva, mali by sme o jednu štôlňu viac.
Pôvodne som do cechu dal návrh, že by sa mohlo obnoviť ústie štôlne č.15 Lily, a v rámci toho by sa zrealizoval aj prieskum a dokumentácia jej útrob, a následné zabezpečenie vzniknutého ústia tak, aby nebolo možne sa do bane dostať a zároveň aby z nej neunikal radón. V okolí by vznikli informačné tabule s fotkami z tejto štôlne či ďalších v okolí spoločne s popisom baní a ťažby uránu v pohorí Kozie chrbty. V predstavách je to síce pekná predstava, v realite je však z veľkej časti nereálna vzhľadom na finančnú náročnosť či povolenia od úradov. Aby toho nebolo málo, štôlňa je kompletne zatopená a je len ťažké odhadnúť jej stav, teda či po pár metroch za ústím nebude zával. Avšak stále je nádej, že vzniknú aspoň informačné tabule.
Uránový prieskum okrem iného prebiehal napríklad aj v okolí Piešťan, kde taktiež vzniklo niekoľko štôlní. Hoci sa jedná o malé ložisko, stále je to zaujímavá oblasť, no jej prieskum by bola strata času. Štôlne v tejto oblasti boli relatívne krátke, a dnes sú zlikvidované a pravdepodobne zatopené.
Ložiská sú zaznačené aj na mape Mindat. Ku zaujímavej a relatívne aj neznámej lokalite, na ktorej prebehol prieskum vytvorením 2 štôlní je kopec v Richnave, konkrétne ten, na ktorom dnes stojí cigánska osada. Tieto dve štôlne sú dokonca zaznačené aj na mape ArcGIS, avšak v teréne už sú pravdepodobne nečitateľné a neprístupné .
Ložisko sa podľa Mindatu nachádza aj nad Helcmanovcami, avšak o aktivitách Uranpresu v tejto časti Slovenského rudohoria nepoznám žiadne záznamy.
V správe spoločnosti Diamo o účinnosti revitalizácie po uránovom baníctve sa spomína aj lokalita Muráň. Konkrétne tam bolo ťažené malé ložisko ktoré bolo úplne vyťažené. Niektoré dokumenty a záznamy odkazujú aj na dnes už neexistujúcu, takmer 3km dlhú štôlňu v Muránskej Hute, no tá je dnes pochovaná pár metrov pod povrchom a o jej existencií hovoria už len záznamy. Taktiež sa nejaké aktivity spojené s prieskumom údajne realizovali aj okolo obce Mníšek nad Hnilcom, avšak toto tvrdenie sa mi nepodarilo overiť.
Asi najrozsiahlejšie práce prebiehali v Novoveskej Hute, kde sídlil aj Uranpres. O tejto lokalite písalo aj pár ekoaktivistov strašiacich radiáciou. Hoci je pravda, že v lesoch nad Hutou sa bez problémov dá nájsť ruda uraninitu len tak na lesnej ceste, a pri prechádzke tak človek reále prejde cez „hotspot“, v skutočnosti z toho nedostane rakovinu alebo sa nepremení na mutanta tak ako opisujú ekoaktivistov. Dokonca človeka pri prechádzke po lesoch nad dedinou nezabije ani radón, keďže na otvorenom priestranstve sa jednoducho nedokáže hromadiť (a koniec koncov na ľudí radón pôsobí úplne všade, stačí ísť napríklad do pivnice a už ho bude vo vzduchu viac). Prečo teda tak pár bláznov straší okolo Novoveskej Huty? No, odpoveď je jednoduchá. V minulosti tu okrem baní fungoval aj povrchový lom na urán, a ten bol v podstate jediný svojho druhu v niekdajšej ČSSR. Fungoval však len niekoľko rokov, keďže táto metóda bola značne neefektívna a získalo sa len málo uraninitu v porovnaní s podzemnou ťažbou, ktorá umožnila selektívnejšie dobývanie. Dnes človek nepoznajúci jeho históriu ani nezistí, že sa pozerá na lom kde sa ťažil urán. Lom sa totiž premenil na jazierko, a o prítomnosti uránu napovie už len dozimeter. A samotné podzemie je kapitola sama o sebe. V Hute sa nachádza hneď niekoľko jám, ktoré otvárali hlboké ložiská rozsiahlou spleťou chodieb. Hoci dnes už jamy neexistujú a podzemie je zatopené a zamorené plynom, stále sa zachovali mapy. Časť štôlní je aj pekne zakreslená aj na verejne dostupnej mape baní. Tunajšie bane hravo prekonávajú aj desiatky kilometrov (po zrátaní, teda v celkovej dĺžke podzemia), a niet sa čomu diviť. Ložisko v Hute je druhé najkvalitnejšie hneď po Jahodnej. Oficiálne boli minuté všetky bilančné zásoby a tie, čo ostali, sa previedli na nebilančné ešte v čase likvidácie baní. Likvidácia prebiehala odstrelom ústí, zasypaním jám a sanáciou, respektíve rekultiváciou odvalov, takže dnes sú náznaky po niekdajšej ťažbe v teréne takmer nečitateľné.
Hoci v 90. rokoch minulého storočia na celom Slovensku došlo k útlmu baníctva ako takého, a Uranpres sa časom premenil na stavebnú spoločnosť, aj v pomerne krátkej minulosti na Slovensku znovu prebiehal prieskum na urán. Časť Slovenska prešla Austrálska spoločnosti, a druhú časť zas Kanadská firma. Robili sa mnohé prieskumné vrty aj v oblastiach , kde už v minulosti prebiehala ťažba či prieskum. Ten sa zameral hlavne na lokality ako Novoveská Huta, Kozie chrbty či Jahodná pri Košiciach, teda miesta kde boli ložiská potvrdené či ťažené už v minulosti, avšak na zozname boli aj pomerne neznáme ložiská ako napríklad Richnava. Asi najväčší rozruch vznikol pre ekoaktivistov v momente keď sa zvažovala ťažba uránu na Jahodnej, teda na najvýznamnejšom Slovenskom ložisku. Z ťažby však nakoniec nebolo nič čo je škoda. Aj napriek vreskotu ekobláznov na Jahodnej leží obrovská príležitosť v podobe energetickej nezávislosti, a pokiaľ by sa aj urán upravoval priamo na Slovensku, do štátnej kasy by priniesol nemalé peniaze, naše elektrárne by sa nemuseli spoliehať na zahraničné jadrové palivo (vedeli by sme si ho vyrobiť a dokonca aj predávať), a v neposlednom rade by vznikli pracovné miesta.
I keď sa môže zdať, že baníctvo viac menej definitívne skončilo v 90. rokoch minulého storočia, urán na Slovensku ešte stále predstavuje lukratívnu surovinu, a ťažba by stála za úvahu.
