Pukanec - raj minerálov a permoníkov
Bežne človek chodí do lesa len na prechádzku alebo zbierať huby či iné lesné plody. No čo ak by som vám povedal, že na Slovensku máme les, do ktorého sa chodia zbierať drúzy ametystov a krištáľov, ktoré sú násobne krajšie než tie z Hodruše Hámrov? Tieto minerály netreba dokonca ani pracne hľadať a kopať, pretože sa dá o ne doslova zakopnúť na lesnom chodníku. Reč nie je o žiadnej inej lokalite než o obci Pukanec.
Okrem ametystov je však obec zaujímavá aj pre svoju banskú históriu. Ako je už u Štiavnických vrchov tradíciou, bohaté ložiská zlata a striebra lákali natoľko, že začali vznikať prvé povrchové banské diela, teda pingy. V podstate sa jedná o zárez v mieste, kde na povrch vystupuje žila nerastu, ktorý sleduje žilu do neveľkej hĺbky. Hoci takéto vyústenia žíl boli často zvetrané, v časoch stredoveku sa pravdepodobne jednalo o veľmi bohaté ložisko. Už v roku 1075 sa Pukanec spomínal v zakladacej listine Svätobeňadického opátstva ako banícka a zlatnícka osada.
Neskôr v 14. storočí sa aj v Pukanci opakoval rovnaký scenár ako v každej doteraz opísanej banskej oblasti. Počas tohto obdobia sa Slovensko kolonizovalo Nemcami, ktorí prichádzali prevažne na miesta, kde sa už v minulosti aktívne ťažilo. Z banskej osady sa tak stalo slobodné kráľovské banícke mesto, a posun nastal aj v ťažbe samotnej, keďže Nemci výrazne zefektívnili organizáciu banských prác. Baníctvo sa tu rozvíjalo až do búrlivého 16. storočia, počas ktorého bolo mesto spoločne s baňami viac krát zničené pri tureckých nájazdoch. Následne sa bane postupne obnovovali a fungovali až do roku 1842, kedy baníctvo v Pukanci úplne zaniklo a nahradilo ho vinárstvo a poľnohospodárstvo.
Dnes už v obci Pukanec baníctvo pripomína už len náučný chodník nesúci názov Po stopách starého baníctva. Jeho začiatok sa nachádza na námestí pred kostolom, a pri prvej informačnej tabuli je mapa zobrazujúca kopce nad obcou a miesta, kde sú staré banské diela (ktoré sú však verejnosti neprístupné). Keďže nás "blbodiery" nezaujímajú, lebo máme lepšie, zároveň bola táto informačná tabuľa prvá a posledná ktorú sme z náučného chodníku videli. Okrem píng a štôlní je v lesoch nad Pukancom aj viacero šácht, a keďže som sa v tej dobe (2023) učil zlaňovať, našou prvou zastávkou bola šachta s názvom Kozačka.
Po maturite a prekonávaní strachu zísť po lane odhadom 10 metrov hlbokú šachtu Kozačka som si na jej dne uvedomil veľmi závažnú otázku: "Ako sa teraz dostanem nazad?" Avšak záchvat paniky má ešte čas, teraz treba preskúmať útroby podzemia. Zo dna šachty pokračuje strmá chodba smerom nadol. Po niekoľkých metroch sa rozdeľuje dvoma smermi, teda do ľavej a pravej dobývky. Ako prvú sme si zvolili ľavú stranu, a ocitli sme sa v pomerne nízkej, no zato rozsiahlej dutine. Túto dutinu sme prešli celú, avšak je slepá. Baníci tu teda našli bohatú žilu a kompletne ju vyťažili. Vrátili sme sa teda na miesto vetvenia a vydali sme sa druhou vetvou smerujúcou ešte niekam nižšie pod zem. Paradoxne sa otvor zužoval, takže na jeho konci by čakal pravdepodobne len zával, tak sme prieskum ukončili a ja som znovu začal rozmýšľať ako sa teraz dostanem nazad na povrch. Keďže som však napísal tento blog, nejako som sa odtiaľ napokon dostal.
Pokračovali sme ďalej lesom, až sa pred nami zjavila akási drevená ohrada a prehnutá drevená lávka. Pred nami bola šachta nesúca príznačné pomenovanie – Lievik. Pri pohľade zhora každý pochopí vhodnosť tohto pomenovania, keďže sa smerom od povrchu nadol postupne zužuje. Jej hĺbka je maximálne do 20 metrov, a niekedy dávnejšie sa dokonca dalo dostať priamo nad šachtu po drevenej lávke vedúcej od jedného okraja ku druhému. Avšak už v roku 2023 bol na lávku z pochopiteľného dôvodu zákaz vstupu, keďže bola presne v strede ohnutá a viac menej už len zázrakom držala vlastnú váhu. Dnes už teda táto lávka neexistuje, čo je celkom škoda.
Od šachty Lievik sme pokračovali cez rozsiahle pingové pole. Človeku čo netuší o baníckej histórii tohto miesta by sa zdalo, že les prežil husté bombardovanie, no v skutočnosti tu vychádzali na povrch rudné žily, a teda sa jedná o vôbec najstaršie banské diela v oblasti. A práve tu sa oplatí poriadne pozerať pod nohy, aby ste sa nepotkli o drúzu krištáľu či ametystu, alebo aby ste nespadli do ďalšej šachty s názvom Štvorec, ktorá pri pohľade zvrchu má skutočne tvar ako "kocka". Práve v jej okolí sa mi podarilo nájsť nejaké tie suveníry do zbierky.
Našu poslednú zastávku predstavoval neveľký altánok niekde v lesoch nad obcou. Na stole niekto nechal poukladané minerály, no nás viac zaujímala štôlňa Dorothea, ktorá sa nachádza doslova päť krokov od posedenia. Zároveň je ako jedna z mála prístupná a netreba sa do nej teleportovať cez žiadnu mrežu. Koho neodradí drevený portál a menší zával hneď v úvode štôlne, dostane sa do typickej kresanice, teda ručne razenej štôlne. Po pár metroch sa objavuje voda, avšak nesiaha nad gumáky, takže nepredstavuje žiadnu prekážku. Miestami je na stenách a strope dodnes vidno drážky po želiezku a drobné žilky minerálov. Kde tu sa dá naraziť na spiaceho netopiera, ktorého je lepšie nezobudiť aby neotravoval náletmi. S pribúdajúcou vzdialenosťou od portálu sa mení geologické zloženie hornín, a hornina sa mení na šedú až takmer čiernu. Úzkou chodbou vedúcou s menšími odbočkami viac menej stále rovno sa dostávame do najzaujímavejšej časti štôlne. V jednej časti "zmizne" strop chodby a odhalí ešte jednu chodbu vedúcu len niekoľko centimetrov nad spodnou v ktorej sme stáli. Filip sa šiel pozrieť aj do hornej chodby, ktorá však bola slepá a po pár metroch končila čelbou. Dolu sa dostal štýlom alá Spiderman, a následne sme pokračovali spodnou chodbou až po jej koniec. Taktiež nás na konci čakala čelba. V samotnej štôlni sa nedá stratiť keďže nemá žiadne bočné chodby ktoré sa následne znovu rozvetvujú, a taktiež v nej nenájdete jediný zával (okrem toho malého hneď za portálom), takže sa jedná o bezpečné banské dielo. Po návrate ku altánku a ošetrení Filipovho "pracovného úrazu" mi tie poukladané minerály nedali pokoj a tak som si ch pozrel, čo bola chyba. Na najväčšom kameni na mňa zo spodnej strany kameňa čakala volajaká tarantula, a samozrejme sa vydala smerom k mojej ruke, takže mi privodila infarktový stav a spolu s kameňom sa naučila lietať :D. Ešte šťastie že mi nevliezla do ruksaku, ktorý bol počas prieskumu bane presne pri tom kameni...
Ak sa tiež vydáte do Pukanca, čakajú na vás nádherné výhľady, vinice a lesy plné pokladov, ale aj diviakov. Taktiež aj samotná obec Pukanec je vcelku pekná obec, no pamiatky v nej sú už parketa iných blogov.
Priateľská rada pre arachnofobikov na záver – v štôlni Dorothea som nevidel ani jedného "tutanchamóna", teda meta temnomilná (Meta menardi), zato na mineráloch môžu číhať rôzne tarantuly :D.