Príbeh závodu Siderit Nižná Slaná
Baníctvo v obci Nižná Slaná má stáročia dlhú tradíciu, avšak stredovekému baníctvu sa v tomto článku venovať nebudem - jeho príbeh je ako cez kopirák a je rovnaký ako v každej menšej hute pri ktorej boli krátke štôlne. Skutočne zaujímavá, moderná etapa baníctva sa začína písať v 50. rokoch dvadsiateho storočia. Tá sa začala medzi rokmi 1950-1960 novým geologickým prieskumom a overovaním zásob najskôr pomocou prieskumných vrtov, a neskôr aj razením prieskumných a otvárkových banských diel.
Spolu s novými banskými dielami sa začal budovať nový banský podnik s názvom Železorudné bane, štátny podnik (š.p.). Skratku tohto názbu ŽELBA dodnes vidno aj na komíne v areáli upravárne. Vznikol tu moderný priemyselný areál, ktorý zahŕňal ťažobné priestory a úpravňu rudy, čím sa definitívne zlúčila ťažba s následným spracovaním materiálu. Samotný areál sa rozkladá na oboch brehoch rieky Slaná, pričom od pohľadu zo smeru Dobšinej sa niekdajší banský závod nachádza na pravom brehu, a závod na úpravu rúd na ľavom. Navzájom boli prepojené dopravníkmi vedúcimi ponad rieku Slaná. V roku 1962 sa začalo Bánskymi stavbami Prievidza hĺbenie novej ťažnej šachty Gabriela, ktorá ložisko otvorila na úroveň 12. obzoru. Šachta dostala meno po rudnej žile Gabriela. Z dôvodu sprístupnenia ďalších zásob (8,5 mil. t) bolo roku 2001 zahájené za plnej prevádzky prehlbovanie šachty Gabriela o 66 m na 13. obzor. Jej celková hĺbka tak dosiahla 523 metrov. Po uvedení ťažby sa mala prevádzka závodu predĺžť o 10 až 12 rokov, teda zhruba do roku 2013.
Srdcom banského areálu bola baňa Manó (v preklade škriatok), do ktorej vedú viaceré vstupné portály. Jeden z nich - štôlňa Jozef, sa nachádza priamo v areáli, dokonca je obrazne povedané päť krokov od šachty Gabriela. Podstatná časť ložiska sa tiahne smerom na obec Kobeliarovo, v ktorej sa taktiež nachádzali 2 ústia - hlavná úpadnica a úniková/vetracia úpadnica. Pri hlbinnom postupe ťažby sideritu sa baníci na hlbokom XIII. obzore (smerom pod obec Kobeliarovo) prekopali do vrstiev grafitických bridlíc . Tieto tmavé horniny v sebe viažu uhlík a síru, pričom pri ich kontakte s kyslíkom začne proces oxidácie a začali sa uvoľňovať produkty oxidácie, teda CO2 a SO2 a H2S (sirovodík). Počas ťažby tieto procesy nepredstavovali zásadné riziko, nakoľko sa banské plyny vplyvom odvetrávania nemohli hromadiť. Problém nastal až po odstavení vzduchotechniky. Otvorenie grafitických bridlíc zanmenalo zásadný problém hlavne pre stabilitu banského diela, keďže sa jedná o mimoriadne nestabilnú horninu, a navyše v prípade XIII obzoru boli prítomné aj zančné tlaky nadložia, čo v praxi zanmená vysoké riziko závalov.
Deformácia banskej výstuže tlakom nadložia
Po zahájení ťažby v šachte Gabriela bola vykonaná aj zmena technológie a techniky banských prác z prevahy klasických prehadzovacích nakladačov, vrátkov a ručných vŕtacích kladív na bezkoľajovú mechanizáciu. Stroje boli zhotovované od firiem Tamrock, Joy, Atlas Copco. Neskôr boli nasadené prepravníkové nakladače PN 1200, PN 1700, PN 1900 a PNE 1700 z Banských stavieb Prievidza. Z dôvodu značného podielu vrtných prác pomocou klasických vŕtacích kladív VK 22 na statívoch, bolo roku 1983 odskúšané vŕtacie vozidlo SVV 2 osadené vŕtacím kladivom VKS 45 (výroba TVS Markušovce) a roku 1989 boli zakúpené ďalšie 4 tieto stroje. Roku 1990 bolo od Uránových baní Příbram odkúpených 35 vŕtacích stĺpov VS 1 B s vŕtacími kladivami VK 29. Ďalší prínos pre uľahčenie a zároveň aj urýchlenie prác prinieslo roku 1997 zakúpenie dvoch elektrohydraulických vŕtacích vozov Boomer H 1. Na vŕtanie produkčných vrtov na dobývkach sa používajú vŕtacie súpravy PVS 1, Simba a Mini Jumbo, ktorými sa vŕtajú vejárové vrty s dĺžkou do 12m a priemerom 50 - 55mm. Odstreľovanie produkčných vrtiel sa vykonáva sypanou trhavinou DAp, ktorá je aktivovaná trhavinou Danubit. Roznet je elektrický rozbuškami DeP, DeM Sicca, nabíjanie vrtov je vykonávaný nabíjačkou Portanol a roznet kondenzátorovými roznetnicami RKA 1 a RKC 1. Sekundárne rozpájanie nadmerných kusov sa vykonáva impaktormi Tex 180 firmy Atlas Copco. Rubanina sa dopravuje v banských vozíkoch s objemom 1250 l (približne 3 tony rudy), ktoré sú ťahané lokomotívami BND 30. Rozchod koľají je 520 mm. Na povrch boli vozíky vyvážané ťažným strojom 2 B - 6012 výroby ČKD. Ťažná klietka bola dvojetážová s objemom dvoch vozíkov na etáž.
V areáli bane prebiehala aj prvotná úprava vyžaťenej rudy, teda jej drtenie na menšiu zrnitosť. Po rozdrvení putovala ruda prepravníkmi ponad rieku Slaná do areálu úpravne, kde prechádzala daľšími procesmi spracovania, až sa z nej nakoniec stal finálny produkt - železné pelety. Tento finálny produkt následne putoval do VSŽ (dnešný U.S.Steel). Smutným paradoxom je, že práve v peciach tohto Košického závodu neskôr skončila aj ťažobná veža šachty Gabriela aj napriek tomu, že existoval záujem o jej zachovanie ako technickej pamiatky.
O efetktivite socialistických závodov stačí povedať asi len toľko, že hlavné bolo naplnenie noriem. Reálnu cenu ťažby sideritu a výroby železných peliet za minulého režimu neraz dotoval štát, a tak aj do závodu Želba, neskôr Siderit, prišla po páde komunizmu tvrdá realita. Štátny monopol rozpadol a podniky čelili neľahkej úlohe – prežiť v trhovom prostredí. Privatizačný proces prebiehal komplikovane. Najprv podnik fungoval ako súčasť väčšieho celku – spoločnosti Želba. Tá však začiatkom milénia skrachovala a závod v Nižnej Slanej sa dostal do konkurznej podstaty. Z tohto konkurzu sa vynoril nový subjekt. Majetok bývalého štátneho podniku odkúpili noví majitelia a založili spoločnosť Siderit, s.r.o. Tento krok znamenal formálny vznik firmy, ktorá sa neskôr stala symbolom problematickej privatizácie. Už vtedy však bolo jasné, že podnik zamestnávajúci ľudí nie len z Nižnej Slanej čelí existenčným problémom. Skutočný zlom nastal, keď sa do spoločnosti dostal ukrajinský a cyperský kapitál. Konateľom sa stal Viačeslav Semenov, ktorý mal ambiciózne plány. V roku 2005 v rozhovore pre TREND vyhlásil, že Siderit nebude žiadať o štátnu pomoc. Do modernizácie technológií vraj plánoval investovať z vlastných zdrojov a bankových úverov 155 miliónov korún (cez 5 miliónov eur).
Z východu ešte nikdy neprišlo nič dobré. To platí aj pri ukrajincoch, ktorí do závodu priniesli akurát agóniu. Počas prvých troch rokov preinvestovali do závodu len 66 miliónov korún, teda menej ako polovicu pôvodne deklarovanej sumy - presnejšie len 2 milióny eur. Ekonomická situácia v podniku bola v tak žalostnom stave, že žiadna banka nebola ochotná poskytnúť úver lebo reálne hrozilo, že podnik nedokáže úver splatiť. V roku 2006 dokonca Slovenský plynárenský priemysel (SPP) prerušil dodávky zemného plynu pre dlhy, čo prinútilo firmu zastaviť výrobu a poslať časť zamestnancov na dovolenku. Len o rok neskôr už závod nedokázal fungovať bez finančnej pomoci od štátu, keďže výroba bola energeticky aj ekonomicky náročná a modernizácia by stála 367 miliónov korún (približne 12,2 milióna eur). Štát aj napriek vysokému riziku nenávratnosti dal závodu dotáciu 183 550 000 Sk (6,074 milióna eur), teda 50 % oprávnených nákladov. Na riziko nenávratnosti štátnej investície sa však nepozeralo, keďže v tom čase bola v okrese Rožňava 19% nezamestnanosť a v závode pracovalo okolo 600 zamestnancov. Financie mali slúžiť na modernizáciu technologického procesu, avšak čerpanie tejto dotácie bolo odzačiatku kontroverzné. Ministerstvo hospodárstva poukázalo na účet Sideritu takmer 113 miliónov korún (3,751 milióna eur), avšak neskôr sa ukázalo, že podnik nedokázal preukázať, ako s peniazmi naložil (pravdepodobne skončili na ukrajine). Vlastne aj na príbehu Nižnej Slanej je vidno, ako sa po zmene režimu stali z baní už len štátom dotované sociálne podniky.
V lete 2008 SPP opätovne prerušil dodávky zemného plynu pre dlhy, a to aj napriek štátnej dotácii. Podnik zastavil výrobu, pričom zamestnanci dva mesiace nedostávali výplaty. Koniec tejto agónie prišiel 27. októbra 2008, kedy vedenie Sideritu oficiálne oznámilo, že spoločnosť ide do konkurzu. Približne 600 pracovníkov dostalo výpovede. O necelý mesiac neskôr, 25. novembra 2008, košický okresný súd na žiadosť samotnej spoločnosti vyhlásil konkurzné konanie. Príbeh Sideritu je varovným príkladom problematickej privatizácie, pri ktorej ukrajinskí investori do podniku prakticky neinvestovali vlastné peniaze, spoliehali sa na štátnu pomoc a následne podnik priviedli do krachu.
Keď v novembri 2008 košický okresný súd vyhlásil konkurz na spoločnosť Siderit, s.r.o., začal sa proces, ktorý možno len ťažko nazvať likvidáciou v pravom slova zmysle . Firma jednoducho prestala existovať, ale jej fyzické pozostatky – haldy, odkalisko, podzemné priestory – zostali na mieste bez majiteľa a bez zodpovednosti. Ukrajinskí "investori", ktorí ovládali spoločnosť, pri likvidácii zanedbali prakticky všetko, čo by zodpovedný vlastník mal urobiť. Žiadna sanácia areálu, žiadne zabezpečenie banských diel, žiadne zabezpečenie environmentálnych rizík. Jediné, čo urobili, bolo, že z bankového účtu spoločnosti zmizli peniaze (klasická ukrajina :D). Z dotácie 183 miliónov korún (6,074 milióna eur) síce časť museli vrátiť – približne 87,5 milióna korún (2,904 milióna eur) – no zvyšok si ministerstvo hospodárstva muselo nárokovať v konkurznom konaní.
Z odborných analýz a environmentálnych správ vyplýva, že ukrajinskí majitelia neurobili pre zabezpečenie bane po ukončení ťažby absolútne nič. Konkrétne zanedbali:
Zabezpečenie podzemných priestorov – po zastavení čerpania banskej vody sa začali diela postupne zapĺňať. Vznikla tak ideálna živná pôda pre chemické reakcie, ktoré dnes produkujú toxickú banskú vodu s vysokým obsahom arzénu, železa.
Sanáciu hald a odkaliska – v areáli zostali obrovské haldy s obsahom arzénu a antimónu, ako aj odkalisko s 5,5 milióna kubických metrov odpadu . Tieto odpady neboli nijako zabezpečené, pričom riziková analýza preukázala potenciálne karcinogénne riziko pre obyvateľov z náhodnej ingescie zemín z haldy v doline Gampeľ .
Rekultiváciu územia – areál bol jednoducho opustený a ponechaný svojmu osudu. Oplotenie, ktoré by bránilo vstupu nepovolaných osôb, chýbalo.
Finančnú rezervu na neskoršiu sanáciu – žiadne prostriedky neboli vyčlenené na riešenie budúcich environmentálnych škôd.
Výsledkom je, že dnes, vyše 15 rokov po krachu, štát stále nevie, kto je za túto environmentálnu záťaž povinnou osobou. Okresný úrad Košice musel konanie o určení zodpovednosti zastaviť, pretože ju nevedel identifikovať . Zodpovednosť tak prechádza na štát, ktorý je nútený riešiť dôsledky súkromného podnikateľského zlyhania.
Ukrajinská neschopnosť počas "likvidácie" bane sa prejavila naplno v roku 2022, keď si obyvatelia všimli, že rieka Slaná pod Nižnou Slanou mení farbu a zapácha. Vytekala z nej kontaminovaná banská voda z prekopu Marta – odvodňovacieho diela razeného v rokoch 2013 až 2015 vedúceho pod šachtu Gabriela, ktorá úž v tom čase bola kompletne naplnená vodou, pričom množstvo znečistenia, ktoré sa denne dostávalo do rieky, presahovalo 2,5 tony. Už 100 miligramov arzénu môže u človeka spôsobiť smrť – a táto dávka vytekala z bane do rieky približne každé dve sekundy. Ako som písal, v bani Manó sa otvorili vrstvy grafitických bridlíc, a začala sa chemická reakcia. Tá sa samozrejme vypnúť nedá, a ako baňu postupne začala zaplavovať voda, vznikať kyselina sírová, ktorá následne vylúhuje z horniny toxické prvky – arzén, antimón, mangán, teda vzniká banská voda s extrémne nízkym pH a vysokým obsahom ťažkých kovov. Tento proces sa naplno rozbehol práve preto, že Ukrajinci po ukončení ťažby nezabezpečili riadené zatopenie diela a nevypustili podzemné priestory plynom alebo inou inertnou látkou, ktorá by zabránila prístupu kyslíka.
Problematike ekologickej havárie na rieke Slaná sa venuje MUDr. Tibor Varga.
Až v lete 2022, po mesiacoch vytekania jedovatej vody, sa začali prvé vážne práce. Vláda vyčlenila 1,5 milióna eur a v polovici júla 2024 sa do podzemia pustili dve čaty banských záchranárov z Hlavnej banskej záchrannej stanice Prievidza. Ich cieľ je oddeliť kontaminovanú vodu od čistej a dostať obe frakcie pred portál štôlne Marta, kde bude možné znečistenú vodu zachytiť a čistiť . V podzemí sa realizuje niekoľko etáp prác:
Stabilizácia banskych diel Jozef a Manó – identifikácia miest, kadiaľ preteká voda.
Montáž kanálového a potrubného prepojenia v štôlni Manó na odvedenie kontaminovanej vody.
Práce v šachte Gabriela – od decembra 2024 beží projekt za takmer 740 000 eur, ktorý realizuje združenie Elgeo-Banská a Hornonitrianske bane Prievidza.
Paralelne s tým štátny podnik Rudné bane pripravuje verejné obstarávanie na vybudovanie dvoch havarijných nádrží a technológie na čistenie banskej vody priamo pri výtoku . Obec Nižná Slaná v spolupráci s Rudnými baňami pripravuje priestory pre budúcu čističku banských vôd.
Zatiaľ čo sanácia v bani trvá, ekologická katastrofa už dávno nie je len slovenským problémom. V septembri 2024 maďarský Národný úrad pre bezpečnosť potravinového reťazca zistil, že ryby v rieke Slaná na maďarskom území obsahujú arzén. Konzumácia rýb z tejto rieky sa neodporúča . Rieka Slaná, ktorá pramení na Slovensku a tečie do Maďarska, kde sa vlieva do Tisy, sa tak stala nositeľkou škôd, ktoré zanechali ukrajinci.
