História baníctva na Dúbrave
Obcí s názvom Dúbrava je na Slovensku viac než dosť, no jedna spomedzi nich vyniká. V časoch najväčšej slávy si obec dokonca zahrala aj vo filme Tereza. Správne, jedná sa o Dúbravu v okrese Liptovský Mikuláš. Obec ako taká sa dá označiť ako moderná "komunistická bandká dedina" keďže najväčší rozmach baníctva nastal práve za socializmu a ak sa aj dnes opýtate náhodného domáceho, či bol jeho dedo alebo otec baník, s veľkou pravdepodobnosťou povie že áno. Koniec koncov, baníci v obci žijú dodnes a niekoľko z nich sa snaží o zachovanie baníctva obnovením expozície umiestnenej v niekdajšom banskom závode.
Baníctvo v oblasti dnešného Národného parku Nízke Tatry (lepšie povedané národného rúbaniska) malo históriu a tradíciu siahajúcu až 760 rokov do minulosti. Strmé kopce ako Predpekelná, Pekelná či Dechtárka lákali baníkov na nerasty v podobe železa a antimonitu. Hoci prvé písomné zmienky o baníctve sú oproti zvyšku Slovenska mladé a pochádzajú zo začiatku 18. storočia dá sa predpokladať, že ťažba tu aktívne prebiehala ešte oveľa skôr, teda v 16. storočí. Keďže rozvoj baníctva je u nás spojený s príchodom Nemcov v rámci kolonizácie, inak tomu nemohlo byť ani na Dúbrave a tak sa dá povedať, že Dubravské baníctvo založili Nemci. Avšak o historickom baníctve z tohto obdobia sa nezachovalo veľa záznamov, preto sa skôr pozrieme na moderné dejiny baníctva.
Vrtné práce sa vykonávali do konca 1. svetovej vojny, a to za pomoci sekáčov a kladív. Vyrúbaná ruda sa vynášala v košoch, neskôr vo fúrikoch a v štiavnických banských vozíkoch na troch kolesách ručne ťahaných po doskách. Prvé použitie koľajníc je z roku 1900, kedy bolo vybudovaných v dúbravských baniach 314 m koľaje a na dopravu slúžilo 8 banských vozíkov.
Banský závod tu mal hneď dve prvenstvá. Jednalo sa o najvyššie položený závod v Československu v nadmorskej výške 1 045 metrov. Samotné štôlne sa nachádzajú ešte vyššie nad areálom závodu, avšak prvenstvo v nadmorskej výške im ukradli historické zlaté štôlne pod vrcholom Tatranského štítu Kriváň. Moderný banský závod na úpravu rúd pomocou flotácie vznikol v roku 1948 hlavne z potreby zefektívnenia ťažby a jej následného rozšírenia. Hoci dnes flotačnú úpravu rúd nájdeme už len v Ázii a rozvojovej Afrike hlavne pre toxický odpad ktorý pri flotácii vzniká, v tej dobe závod dokázal spracovať až 50 ton rudy za deň. Ako však dostať takéto množstvo rudy z baní ležiacich vysoko na koncoch? Doprava Rudy z úsekov Predpekelná a Dechtárka bola zabezpečená pomocou lanovej dráhy. Lanovka na Predpekelnú o dĺžke 1396m prekonávala výškový rozdiel 87,2m, zatiaľ čo druhá lanovka z Dechtárky o dĺžke 545m prekonávala výškový rozdiel 151m. Neskôr v roku 1969 sa spustila aj sedačková lanová dráha na prepravu baníkov na úsek Dechtárka. Pôvodná flotačná úpravovňa bola postavená z dreva a v roku 1975 vyhorela. Preto bola zriadená nová linka, ktorá bola na Dúbravu po častiach prepravená z bane v Medzibrodie. Nová linka priniesla aj upgrade vo forme zvýšenej kapacity. Dokázala spracovať o 5 ton rúd viac než tá pôvodná. Zaujímavé je, že po ukončení ťažby bola táto linka znovu rozobratá a prepravená do iného závodu.
Dúbravské podzemie je dnes zradné a podobne tomu bolo aj počas ťažby. Bane si vyžiadali život nejedného baníka. Na oplátku však ponúkajú bohaté ložisko, ktoré je lukratívne aj v dnešnej dobe. Jedná sa totiž o najväčšie ložisko antimonitu v Strednej Európe. O zradnosti a nestabilite svedčí aj metóda ťažby. Laicky povedané, rýchlo sa vyťažilo čo sa dalo a pokračovalo sa ďalej. Tak nejak by sa v jednoduchosti dalo vysvetliť, prečo sa v baniach používali železné výstuže skutočne len na nevyhnutné úseky a zvyšok chodieb sa vystužil lacným drevom. Aj preto je dnes značná časť podzemia zatarasená množstvom závalov a je takmer nemožné prejsť celé rozsiahle podzemie.
O nebezpečenstve a nestabilite sa vedelo ešte počas ťažby. Podobnú situáciu, hoci len nafingovanú, ilustruje aj film Tereza ktorý sa natáčal v areáli závodu ale i v baniach. V jednej scéne došlo po odstrele ku závalu a následne aj ku záchrane baníkov. Tento film taktiež ponúka pohľady na areál závodu v stave, v akom ho dnes už bohužiaľ naživo nik neuvidí. Okrem závodu a baní zachytáva aj sedačkovú lanovú dráhu či proces flotácie ktorú opisuje vrátnik – ujo Chlebík. Paradox však je, že ani jedna zo štôlní na Dúbrave nenesie meno Tereza. Kto chce vidieť, ako závod Dúbrava vyzeral v čase najväčšej slávy a aké problémy sa už vtedy objavivali, môže si pozrieť tento film na YouTube, naozaj stojí za to.
Samotné bane (respektíve to čo z nich dodnes ostalo) tvoria rozsiahle bludisko. Nie je výnimkou, že viaceré banské diela navzájom komunikujú prostredníctvom šácht či komínov, a dalo by sa povedať, že ak by sme sa na banské chodby pozreli z prierezu, dostali by sme podobný útvar ako tvoria jednotlivé horizonty v šachtách. V podstate by sa mohlo dať dostať z najvyššie položenej štôlne šachtami a úpadnicami až do tej najnižšie položenej. Takéto prepojenie v minulosti umožnilo efektívne prirodzene odvetrávať štôlne, aj keď dnes je naraziť v chodbách na prievan skôr raritou než pravidlom. Na transport rúbaniny medzi "horizontmi" slúžili početné násypníky. Ruda sa jednoducho z vozíka vysypala do diery na kraji chodby a prirodzene sa presunula na nižšie poschodie, kde sa znovu naplnila do vozíkov a následne sa za pomoci diesel motorových lokomotív transportovala až na povrch. V jednej zo štôlní dodnes ostali pochované hneď dve lokomotívy, a jedna z nich dokonca stále dokáže s menšou pomocou naštartovať. Na nakladanie rudy po odstreloch slúžili pneumatické nakladače (poháňal ich stlačený vzduch podobne ako pneumatické vrtáky). Keďže najväčší rozmach Dúbravskeho baníctva prebiehal počas socializmu, v baniach sa na pár miestach použili na výstuž silné železné hajcmany v kombinácii s pažnicami zo železobetónu. Takáto výstuž sa však používala hlavne v miestach kde bola geologická porucha, veľký tlak nadložia, prípadne na hlavných prekopoch. Zvyšok baní vystužovalo len drevo, a stabilné úseky boli bez výstuže. Avšak aj napriek rozsiahlej banskej činnosti nebolo ložisko vyťažené kompletne, a tak v podzemí stále ostávajú bohaté zásoby antimonitu užitočného hlavne v zbrojárstve.
Koniec baníctva prišiel v 90. rokoch minulého storočia. Areál sa z veľkej časti rozobral a zlikvidoval, a podobne sa zlikvidovali aj bane. Niektoré z nich sú stále prístupné viac menej voľne, iné boli obnovené a zabezpečené (Flotačná, Martin, Svätopluk). Avšak baníctvo nezaniklo úplne. Vznikol tu banícky cech, ktorý pracuje na obnove expozície – banského vláčiku a nakladača, ale aj na zriadení malého múzea v niekdajšom areáli závodu. Okrem cechu však o Dúbravu prejavila záujem aj zahraničná spoločnosť, ktorá plánovala obnoviť ťažbu antimonitu. Za mňa je dnes takáto snaha nereálna, keďže obnova desiatky rokov chátrajúcich baní by bola viac menej ekonomická samovražda, a šancu na realizáciu takého smelého zámeru znižuje fakt, že územie sa nachádza na hranici národného parku.
Niekdajšia ťažba a flotačná úprava sa pripomenuli v roku 2019. 14.-15.11 došlo na odkalisku č.2 k havárii. Tá mala za následok poškodenie hrádze odkaliska a vytečenie časti uložených úpravárenských (banských) sedimentov do územia pod odkaliskom. Podľa podniku Rudné bane, š.p. k nej došlo v dôsledku zrážok v kombinácii s nevhodným antropogénnym zásahom do hydrologického režimu, spôsobeným zrejme ťažbou dreva. Po porušení hrádze došlo k vytekaniu banských sedimentov vo forme hydrozmesi do priestoru pod porušeným odkaliskom a tokom Palúdžanka, do ktorého sediment unikol. Vo vodnom prostredí rozvodneného toku Palúdžanka bol sediment transportovaný v trase toku až po jeho ústie do vodnej nádrže Liptovská Mara. Časť uniknutých sedimentov sa v priestore dostala aj do potoka Dúbravka. Na stav odkaliska a postihnutého územia krátko po havárií sa môžete pozrieť na videu kolegu prieskumníka Ivana Domovala: https://youtu.be/zh_tuo5y-cI?si=q3KUewlmZEMzrT9_
Okrem odkaliska čelí Dúbrava ešte jednému veľkému problému. O miestne bane sa okrem zahraničnej ťažobnej spoločnosti začali zaujímať aj deti (respektíve spoliaci čo majú 13-14rokov). Tento ich neželaný a nezodpovedný záujem viedol až k incidentu z tohto roku, kedy sa prekopali cez strop do zabezpečenej štôlne Martin. Jednoducho vytrhli pažnice a vošli do banského diela, ktoré má na vstupe dvojicu mreží a tabule so zákazom vstupu. Na cestu vedúcu k samotnej bani taktiež vidí aj kamera umiestnená na budove hneď na začiatku banského závodu. Aby toho nebolo málo, tieto deti v bani spôsobili hneď niekoľko problémov. Jednak sa do bane vlámali, poškodili banské dielo (a teda porušili aj banský zákon) a ešte aj spôsobili menší zával. O tom čo by sa dialo ak by sa im v bani stalo ani netreba písať. Stačí povedať že by asi nikoho nenapadlo hľadať ich práve v bani Martin, do ktorej sa ani nedá dostať cez portál. Bohužiaľ banský úrad asi nemá čas riešiť že po baniach behajú deti, a tak už je len otázka času, kedy ich jedna z baní v Dúbrave pochová zaživa. V tunajších baniach totiž nie je výnimka, že nedávno priechodzia časť bane je po krátkom čase zrazu zavalená a neprechodná.
Hoci dnes na Dúbrave neprebieha ťažba antimonitu, stále ponúka nádhernú, aj keď lesníkmi značne zdevastovanú prírodu. Ku banskému závodu sa dá dostať autom po ceste (lepšie povedané tankodromom vďaka kamiónom odvážajúcim drevo po tonách) vedúcej z obce Dúbrava. Po ceste je viacero zastávok a informačných tabúl s informáciami o baniach, ale aj s ukážkou vozíku na prepravu rudy alebo guľatiny. Pri hostinci Baník priamo v obci stojí banská súprava- lokomotíva a vozíky, a taktiež aj na začiatku obce sa nachádza vozík s rudou. Avšak Dúbrava ponúka aj ďalšie zaujímavé miesta, ktoré môžete spoločne s parťáčkou Denisou spoznať tu: https://denisapsenova.sk/strazca-lesa-a-jeho-pohanske-korene/
Ak chcete spoznať zaujímavé miesto s baníckou históriou len pár kilometrov od Jasnej, Dúbrava je tá správna voľba.
PS: Pod fotogalériou nájdete link na film Tereza. Príjemné pozeranie 😃
Banský závod
Sedačková lanová dráha
Historické fotografie baníkov
Havária a sanácia odkaliska
Dúbravska príroda
Pohľad do baní
https://youtu.be/MyjCFpfJRus?si=3Ic81RHAZfvnncPy