Jozef - štôlňa, ktorá dokáže zabíjať

Bane, ktoré otváral otec a zatváral syn. Takto by sa dalo stručne opísať naše najväčšie ložisko antimonitu. Okrem toho, že je ložisko najväčšie na Slovensku, patrí aj ku významným ložiskám tejto suroviny v Európe. Banská činnosť v tomto najvyššie položenom banskom závode skončila v rokoch prvej vlny útlmu baníctva, no v zemi stále ostala bohatá zásoba antimonitu, o ktorú už dávnejšie prejavila záujem istá zahraničná spoločnosť. V minulosti sa tu dokonca natáčal aj film Tereza, paradoxne však žiadna z baní v tejto lokalite nenesie rovnaké meno. Reč je o Dúbrave.

Jednou z mnoha baní na Dúbrave je štôlňa Jozef. Podmienky, ktoré v Dúbravských baniach panujú netreba nikomu presdstavovať. Početné poruchy, závaly, nestabilná výdreva a neustála hrozba závalu. Rovnako je na tom aj samotný Jozef. Hneď po vstupe cez zavalené ústie vidíme polorozpadnutú výdrevu a chodbu, v ktorej je lepšie sa ničoho nedotýkať. Toto pravidlo platí pre celú oblasť. Štôlňa je po celej dĺžke poškodená, takže všade po zemi sú prítomné popadané kamene a kusy dreva, ktoré niekedy podopierali strop. V bani je taktiež prítomní aj voda, no tá nesiaha nad gumáky, až na jednu nástrahu v podobe malej zatopenej prepadliny, do ktorej som samozrejme musel nechtiac stupiť. 

Postupne sa dostávame na Y križovatku, kde znovu vedú dve vetvy hlavnej chodby. Ako prvú si vyberáme pravú vetvu, ktroá je v stave, že ju drží po kope už len prehnité a navlhnuté drevo. Lepšie povedané, po kope ju drží už len sila vôle. Koho neodradí výdreva a vysoká hrozba závalu, dostane sa ku zatopenej úpadnici s úchvatnou zelenou vodou. Za úpadnicou sa nachádza už len veľká dutina po závale, z ktorého j eešte vidno malý otvor - chodbu, ktorá sa už zrútila. Cez úzku štrbinu sa už pokračovať nedá, a tak sa vraciame na križovatku a pokračujeme do ľavej vetvy hlavnej chodby. 

Tá nás po chvíli doviedla ku prvej odbočke smerujúcej vľavo. Chceli sme tu pokračovať, avšak jej stav nás dostatočne odradil. Nachádza sa v nej mohutný zával ktorý však neuzavrel celú chodbu. Stále sa dalo pokračovať hlbšie do bane. Problémom však bola výdreva podopierajúca stenu tejto chodby, ktorá už len ledva bránila jej pádu. Za závalom bolo vidieť niečo ako križovatku s vetvou smerujúcou doprava a rovno, avšak zrejme aj tie po pár metroch končili závalom, nakoľko nebolo cítiť žiaden prievan. Vrátili sme sa teda do hlavnej chodby a pokračovali rovno, až pokiaľ sme nenarazili na totálny zával, ktorý predstavoval konečnú. Nikam ďaľej sa už pokračovať nedalo. 

Do tejto bane nikomu neodporúčam chodiť, podmienky v nej sa od mojej návštevy v roku 2023 dávno zmenili, pribudlo niekoľko závalov, ktoré mohli uzavrieť ešte vtedy prechodné časti. Na Dúbrave sa totiž  bežne stáva, že chodba, ktorá bola pár dní dozadu priechodzia, je zrazu zavalená. 

Po ceste k ústiu štôlne Štefan sme prechádzali aj okolo bane Rakytová, ktorá je taktiež po celej dĺžke poškodená, a je plná vody a závalov. Bohužiaľ, roky bez akejkoľvek údržby sa na baniach v Dúbrave značne podpísali. Postupne si tak príroda vezme všetky dnes prístupné bane, a ostanú po nich už len fotky a film Tereza.