História baníctva v Smolníku
Smolník, niekdajšie banské mesto, ktoré sa dnes zmenilo na obec bez baní. Tak ako na celom území Volovských vrchov, aj v Smolníku prebiehala rozsiahla banská činnosť zameraná hlavne na tunajšie bohaté medené ložiská. Stretáva sa tu tak historické a moderné baníctvo v hustej spleti štôlní.
Tak ako na väčšine územia Slovenska, aj v Smolníku sa o rozvoj baníctva pričinili Nemci. História Smolníckeho baníctva sa začala písať okolo roku 1243. Z tohto obdobia pochádzajú prvé zmienky o dolovaní zlata, avšak podrobnosti nie sú presne známe. Ťažobná činnosť sa tu postupne rozvíjala, no vďaka primitívnej technológií sa v podstate nedá hovoriť o rozsiahlych banských dielach. Vyrazenie každého metra štôlne zabralo veľa času, keďže ručné razenie bolo pomalé. Avšak už po takmer 100 rokoch sa z tunajších baní vozilo železo, striebro, zlato a meď i do Poľska, čo značí o veľkom pokroku baníctva a postupnom zdokonalovaní ťažby.
Z roku 1410 sú známe prvé konkrétne číselné údaje o výrobe medi v Smolníku. Vyrobilo sa tu 1231 centov medi, čo bolo na ten čas značné množstvo. Neskôr v roku 1456 sa začali otvárať ďalšie nové ložiská a baníci mali povolenia na tažbu všetkých kovov. Postupom času sa vo veľkom modernizovali. Zefektívnila sa ťažba a to hlavne zdokonalením odvetrávania, zlepšilo sa razenie aj doprava rúbaniny, a v neposlednom rade sa upravili aj čerpacie zariadenia a zlepšilo sa tak odvádzanie banskej vody. Rozvoj baníctva medi v Smolníku, na Spiši a v Gelnici súvisel s rozvojom lodiarského priemyslu v západnej Európe, s veľkými zámorskými cestami, ako aj s rozvojom zbrojárskeho priemyslu.
Z tohto obdobia sa dodnes zachovalo mnoho štôlní, a stále je v nich možné vidieť na stenách a stropoch chodieb drážky po sekáčikoch. Niektoré stariny boli časom modernizované a vznikol v nich ostrý kontrast medzi ručnou prácou baníkov starcov a súdruhov používajúcich silu plastickej banskej trhaviny produkovanej v niekdajšej spoločnosti Istrochem – Danubit. Ešte paradoxnejší je teda pohľad na obrovské historické dobývky, ktoré boli vytvorené ručne, prípadne len pomocou čierneho prachu. Avšak o ume baníkov starcov svedčí aj technická pamiatka v podobe prekopu Tereziánska štôlňa. Tá slúžila na prívod vody na pohon banských strojov z doliny na druhej strane kopca, a jej vyrazenie trvalo dnes neuveriteľných 26 rokov. Celková dĺžka je okolo 2km. Zaujímavé je, že ju razili z oboch strán súčastne, a v mieste stretu dosahuje výšku 6m, a rozdiel vo výške oboch portálov je 15m, pričom Smolnícke ústie je nižšie. Voda teda tiekla samospádom, a dodnes je štôlňa funkčná.
Hoci sa v Smolníku okrem baní po baníctve toho veľa nedochovalo, stále je možné v teréne vidieť základy banského domu z čias, keď ešte neexistovali moderné banské stroje či plastické trhaviny. Okolo kamenných nízkych múrov je stále dobre čitateľná stopa po banskej činnosti v podobe prepadlín a háld.
Baníctvo na Spiši sa intenzívne rozvíjalo do konca 14. storočia. V tomto období boli Gelnica a Smolník pozbavené mestských privilégií, čo malo za následok postupný úpadok baníctva v tejto oblasti a v polovici 16. storočia jeho úplný zánik.
V listine z roku 1604 sa spomína 14 šácht (keďže ložiská sa otvárali prevažne šachtami), z ktorých bola ešte v minulom storočí známa šachta Rottenberg. Neskôr boli vyhĺbené šachta Nájdenie kríža, Baptista, Alžbeta (najhlbšia šachta s hĺbkou 360 metrov), ďalej šachta Jozef, Grosskunst, Troch kráľov a najmladšia šachta Péch (hĺbená v 70-tych rokoch 19. storočia). V spomínanej listine sa uvádza aj niekoľko štôlní, z ktorých najznámejšia je štôlňa Kalb a Rottenberg. Neskôr bola pre hornú časť ložiska, a pod ním, vyrazená dedičná štôlňa Karol, ktorá zabezpečovala odvodňovanie a vetranie. V roku 1908 bola v širšom okolí Smolníka vyrazená štôlňa Raky, ktorou sa sprístupnil žilný komplex Fichtenhübel.
Po krátkom oživení začiatkom 17. storočia baníctvo na Gemeri opäť upadlo. Vlastná prevádzka ťažby rúd sa sústreďovala v neveľkých ťažiarstvách, ktorých členmi boli zemepáni a mešťania okolitých miest a obcí. Po čase sa však prejavila potreba zjednotiť ťažiarstva do jednej organizácie, ktorá by posilnila ich postavenie. Tak vzniklo v roku 1748 Združenie hornouhorských ťažiarov, ktoré 150 rokov (1748 - 1898) hralo dôležitú úlohu v rudnom baníctve v Spišsko-gemerskom rudohorí. Neskôr sa do tejto činnosti zapojil aj banský erár. Popri ňom naďalej pracovali v Smolníku ťažiarstva, z ktorých najvýznamnejšie bolo ťažiarstvo Vavrinec a Ferdinand. Dobývacie právo na hlbinné dobývanie, ako aj dobývanie v banských poliach mal banský erár.
Výroba banského eráru v rokoch 1840 – 1868 bola postavená najmä na cementácii medi. Hrubý príjem z nej za toto obdobie bol 1 589 208 zlatých pri výrobe 4 9212,2 centov koncentrátov (cementovej múčky) s obsahom 27 321,2 centov medi (priemerná zádrž Cu viac ako 50 %).
Snahy o vytvorenie novej spoločnosti HBHÚS možno pozorovať už začiatkom roka 1920, kedy na zasadnutí svojej správy dala podnet na založenie novej firmy pod názvom Pyrit. Spoločnosť „Pyrit“ v Smolníku aj naďalej však zostala pod priamym vplyvom Budapeštianskej firmy. Pôsobením promaďarsky orientovaného prokuristu Edmunda Schönhausera a najmä riaditeľa Júliusa Wicka sabotovala dodávky kýzu a nevyužila tak povojnový nedostatok pyritu v republike. História rozkvetov a pádov baníctva v Smolníku tak pokračovala aj naďalej. Počas druhej svetovej vojny sa firma „Pyrit“ dostala do záujmovej sféry Rimamuránsko – šalgótarjánskej železiarskej, úč. Spol. A v roku 1946 prešla pod národnú správu. V tomto období boli zásoby kýzov vydobyté a ťažili sa len zbytky zo starých zakládok. Prevádzka bola následkom vojnových udalostí koncom roka 1944 odstavená a robili sa len udržiavacie práce. Na základe dekrétu prezidenta republiky č.100 Zb. o znárodnení baní a niektorých priemyselných podnikov a vyhlášky ministra priemyslu č. 1113 zo dňa 7. marca 1946 sa s platnosťou od 1. januára 1946 stala firma „Pyrit“ spolu s ďalšími desiatimi spoločnosťami súčasťou novozaloženého národného podniku Železorudné Bane.
Tu už sa dostávame do pomerne nedávnej histórie, lepšie povedané do obdobia socializmu. Baníctvo v Smolníku sa znovu začalo obnovovať a modernizovať. Začali sa raziť nové banské diela a modernizovali sa niektoré už existujúce. Boli razené napríklad štôlne Krištof 1, 2 a 3 neďaleko dedičnej štôlne Raky. Hoci dnes je možné vstúpiť už len do štôlne Krištof 1 a do štôlne Raky sa dá údajne dostať len pár metrov po múr, v tejto časti Smolníku je predsalen jedna štôlňa prístupná viac menej než problémov, a to Krištof Nová. Aj keď o tejto oblasti sa v archívoch dá niečo nájsť len ťažko, v štôlni Krištof Nová dá ponúkajú pravdepodobné odpovede na niektoré otázky. V štôlni sa na moderné strielané chodby napájajú úzke ručne razené stariny, čo nasvedčuje o tom, že táto štôlňa v podstate kopírovala starinu a pokračovala v smere žily. Rovnako tak predpokladám že bola prepojená s Krištof 1,2 a 3 keďže sú v jednej línii, cez šachtu z nej tečie voda do nižšie položených štôlní, až sa nakoniec dostane do Krištof 1. Štôlňa Krištof 1 je sama o sebe otvorená, avšak podľa svedectiev prieskumníkov čo sa v nej boli pozrieť je v katastrálnom stave. Už od ústia je vidno, že voda a blato môžu dosahovať po pás, možno aj hlbšie. Údajne je niekoľko sto metrov od ústia zával za ktorý sa neoplatí chodiť, pretože štôlňa sa mení na čistú samovraždu.
V okolí štôlne Raky, pri ceste Hrdinov SNP stojí nikdy nedokončený areál, ktorý mal slúžiť pre štôlne Krištof 1-3, Krištof Nová a ďalšie. V minulosti tu prebiehali rozsiahle úpravy terénu o čom svedčí aj „schovanie“ potoku pod zem za pomoci železobetónu. Avšak o závode ako takom je doslova informačné vzduchoprázno, a ako na potvoru sa nikde nespomína. Podobná situácia je z nejakého dôvodu aj pri ďalších baniach z obdobia socializmu. Ako som spomínal, v Smolníku sa nachádzajú pozostatky banského domu. Blízko neho sa nachádza potôčik, avšak nejde o žiadny priezračne čistý horský potok. Voda je zafarbená železom, a tak jasne naznačuje prítomnosť ďalšieho otvoreného banského diela. Ak sa vydáte proti prúdu, dorazíte ku zdroju zafarbenia, a lepšie povedané aj k prameňu. Nejedná sa teda o potok, ale o výtok banskej vody. Podľa mapy by sa mohlo jednať o štôlňu Mária Snežná, avšak vstup do nej by som nikomu neodporúčal. Podobne ako v Krištof 1, aj tu je hlboká nepriehľadná voda zriedená s lepkavým blatom hlboká nad kolená, a za múrom môže hravo siahať nad pás.
Posledná kapitola Smolníckeho baníctva je znovu rovnaká ako všade na Slovensku. V 90. rokoch prišiel útlm baníctva, začala likvidácia a ďalej sa o bane nik nezaujímal, bolo treba riešiť privatizáciu a nie dôkladnú sanáciu banských diel. Aj keď v Smolníku je už relatívne obtiažne dostať sa do modernej bane, tie čo ostali otvorené len ticho a nenápadne čakajú, kedy sa zas verejnosti pripomenú podobne, ako to urobila štôlňa Manó v Nižnej Slanej. Už dnes sa začína prejavovať spomínaná štôlňa Mária Snežná, a nepripomína sa inak, než kontaminovanou banskou vodou. Žeby na Smolník čakala predsalen ešte jedna, no nepekná etapa baníctva v podobe enviromentálnej havárie?