História baníctva - dedičstvo Smolníckych baní

O Smolníku a Smolníckej hute som už napísal nejeden článok či už o samotnej histórii baníctva v tejto oblasti alebo o jednotlivých baniach. Tentokrát sa znovu vrátime do Volovských vrchov, avšak pozrieme sa na to, čo po baniach ostalo dodnes. Pretože pripomienka baní v podobe kyslej banskej vody už roky presahuje hranice katastrálneho územia obce Smolník, a ťažké kovy z tunajších baní končia až na dne vodnej nádrže Ružín.

Dá sa povedať, že dnešná situácia má pôvod ešte v časoch stredoveku. Bohaté ložisko pyritovo meďnatých rúd s obsahom striebra a zlata bolo v Smolníku využívané vyše 750 rokov a za tú dobu ložisko poskytlo okolo 150 000 ton čistej medi a vyše 1 milióna ton pyritu. Ťažba v rokoch 1840 – 1868 bola postavená najmä na cementácii medi, čo v preklade znamená, že prebiehala za pomoci banských vôd alebo vylúhovacích roztokov pomocou menej ušľachtilého kovu. V prípade Smolníku to bola práve prvá možnosť, teda využitím banských vôd. Ložisko je totiž bohaté na pyrit (FeS2) a chalkopyrit (CuFeS₂), pričom pri oxidácii a zvetrávaní pyritu vo vode vzniká silná kyselina, ktorá je schopná uvoľniť meď z jej rúd. K takejto chemickej reakcii taktiež dochádzalo aj na starých haldách na povrchu, ktoré miestami presahujú výšku 30m.

Na spustenie tejto chemickej reakcie priamo na ložisku bolo nutné do podzemia priviesť vodu, a tak sa už v 18. storočí začala do podzemia systematicky privádzať povrchová voda. Tá sa následne chemickou reakciou obohatila o meď a mnohé iné rozpustené prvky ktoré sa uvoľnili pôsobením silnej kyseliny, a stala sa z nej vysoko koncentrovaná "cementová voda". Takto obohatená voda sa následne zvádzala do nádrží so železným šrotom a v nádržiach dochádzalo k samotnej cementácii – cementačná meď (finálny produkt) sa usádzala na dne nádrže, a zvyšok odtekal preč ako odpad, vrátane vody bohatej na železo a ostatné prvky.

Generálne má ložisko tvar strmo uloženej šošovky dlhej cca 3 - 4 km s mocnosťou 100 - 400 m, ktorá v hÍbke okolo 500 m vykliňuje a zrudnenie vyznieva. Ložisko je rozfárané v celej dižke a mocnosti do hÍbky okolo 370 m. Hlavnou šachtou Pech v údolí potoka bolo ložisko otvorené do híbky cca 350 m pod eróznou bázou územia. Táto šachta slúžila svojho času aj na odvodnenie vyššie položených banských diel, a tu sa už začína písať príbeh dnešného stavu Smolníckeho potoku. Rozsiahla banská činnosť nepriaznivo ovplyvnila aj prirodzené hydrogeologické pomery územia, pričom v nepriaznívom hydrogeologickom prostredí paleozoických hornín bol vytvorený rozsiahly priestor pre akumuláciu banských vôd. V časoch, keď ešte bane fungovali, sa banská voda z podzemia odčerpávala.

V roku 1991 došlo k útlmu baníctva a začalo sa s likvidáciou banských diel. Tie boli likvidované zatopením – na jednej strane je fakt, že financovanie chodu čerpadiel na sústavné odčerpávanie banských vôd a ich neutralizáciu by bolo finančne pravdepodobne neudržateľné, no na druhej strane práve vďaka tomuto spôsobu likvidácie baní sa v podzemí spustila v podstate nekonečná chemická reakcia, ktorej produkty dnes vytekajú na povrch práve cez šachtu Pech. V podstate do podzemia neustále priteká voda, cez vetracie komíny dodnes do podzemia prúdi kyslík, čo vytvára ideálne podmienky ku oxidácii pyritu a neustálej tvorbe kyseliny a následne rozpúšťaniu medi a iných prvkov.

Úplné zatopenie banských diel trvalo približne len 3,5 roka, čo je vzhľadom na rozsah banských diel pomerne krátky čas. To znamená, že okolo roku 1994-1995 začala zo šachty Pech voľne vytekať kyslá banská voda, ktorá obsahuje voľnú kyselinu sírovú z intenzívnej oxidácie sulfidickej síry (pH 2,7 - 3), má vysokú mineralizáciu a mimoriadne vysoké obsahy ťažkých kovov.

Dnes je celá oblasť vedená len ako stará enviro záťaž, a konečné riešenie je stále neznáme. Bohužiaľ sa zo Smolníku stala obdoba Rumunských baní a tichá, v prípade Smolníckeho potoku mŕtva ukážka neschopnosti štátu riešiť tri desaťročia starú záťaž.

