História baníctva - Baťove uhlie, baňa Tomáš
Tento článok vznikol vďaka spolku histórie Jihomoravské lignitové doly, ktorý umožnil jeho publikáciu. Taktiež nadväzuje na už skôr publikovaný článok História baníctva- Baťove uhlie.
Tento text vychádza so spomienok bývalého závodného Bane Tomáš v Ratíškoviciach. Ide o jeho osobný pohľad na fungovanie bane – miestami kritický, často tvrdý, ale v mnohom pravdivý. Podľa dochovaných prameňov a dokumentov je totiž možné s jeho hodnotením v kadečom súhlasiť. Čitateľom môže zároveň pomôcť pochopiť, prečo mala táto baňa od samého začiatku toľko problémov.
Keď sa v roku 1933 začalo hovoriť o novej Bani Tomáš v Ratíškoviciach, vzbudilo to veľký rozruch. Firma Baťa vtedy hrdo oznamovala, že tu v roku 1934 bude ťažiť 1 000 ton lignitu denne. Projekt mal nielen hospodársky, ale aj prestížny význam. Ratíškovice sa mali stať dôkazom technickej sily a moderného prístupu Zlína k baníctvu. Lenže od samého začiatku sa objavili problémy.
Ťažná jama bola založená v najvzdialenejšom cípe dlhého banského poľa. Pre firmu Baťa to malo logiku – využila sa tak výhodnejšia poloha budovanej vlečky do Rohatca a zároveň sa nemuseli nechávať veľké ochranné (neťažiteľné) piliere uhlia pod koľajnicami, obytnými budovami a cestou k bani. Z dopravného hľadiska išlo teda o výhodné riešenie. Lenže z banského pohľadu to prinieslo skôr komplikácie. Keďže jama stála na samom konci poľa, museli sa raziť a udržiavať dlhé chodby, čo komplikovalo vetranie, odvodňovanie aj hospodárnosť ťažby.
Samotné strojné vybavenie bolo síce na svoju dobu špičkové, ale pre miestne pomery niekedy nevhodné. Niektoré stroje boli predimenzované, investície príliš vysoké a výrobné náklady rástli. Namiesto toho, aby sa využili skúsenosti haviarov a zohľadnili podmienky sloja, postupovalo sa skôr "od stola" – teoreticky. Dobývacia metóda, ktorou sa začalo, sa ukázala ako nešťastná. Bagre razili chodby v príliš veľkých rozmeroch a v tesnej blízkosti vedľa seba. Sypké vrstvy nadložia to nemohli vydržať – chodby sa zosypávali a často bolo nutné dokonca dobývať zavalené stroje. Strácalo sa nielen uhlie, ale aj čas, peniaze a v neposlednom rade aj bezpečnosť.
Nasledovali pokusy o nápravu – ponechávali sa uhoľné piliere, stavali sa medzidobývacie zaisťovacie bloky. Jenže tým sa uhlie strácalo navždy. Až v roku 1938 sa podarilo zaviesť metódu, ktorá zodpovedala skutočným podmienkam sloja. Bezpečnosť práce sa zlepšila, úrazov ubudlo a výťažnosť stúpla. Ani vtedy však nebolo vyhraté. Prevádzka Bane Tomáš totiž trpela neustálymi zmenami vedenia. Zlín posielal jedného vedúceho za druhým a každý si priniesol vlastný pracovný program. Čo fungovalo, sa rušilo, čo bolo rozpracované, sa prerábalo. Skúsenosti, ktoré si inde vážili ako poklad, sa v Ratíškoviciach strácali s každým odchádzajúcim vedúcim. To podkopávalo nielen ekonomiku, ale aj morálku baníkov a technikov. Významnou slabinou bola aj prílišná centralizácia. Závodný mal byť odborníkom, ktorý pozná miestne podmienky a rozhoduje o spôsobe ťažby. Lenže v skutočnosti musel často plniť príkazy zo Zlína, ktoré išli proti jeho skúsenostiam aj zdravému rozumu. Autorita závodného tým bola narušená, čo vnieslo do prevádzky zmätok a nervozitu.
Veľkou témou bola tiež voda. Pod uhoľným slojom sa nachádzala vrstva ílu, ktorá po nasiaknutí spôsobovala pučanie (dvíhanie) spodku chodieb aj porubov. Pokiaľ sa systematicky neodvodňovalo pomocou vrtov či šachtíc, dochádzalo k deformáciám a zavaľovaniu chodieb. Len dobre pripravený odvodňovací plán mohol zaistiť bezpečnú a hospodárnu prevádzku. V začiatkoch sa takisto poruby ťažili vedľa seba v jednej línii. Každý z nich mal tak dve stariny po stranách, teda voľný priestor po vyťaženom uhlí z oboch strán. To bolo nebezpečné – prenášali sa veľké tlaky nadložia a často dochádzalo k predčasným závalom. Správne sa malo ťažiť tak, aby mal každý porub starinu len z jednej strany. Tak je lepšie podopretý, stabilnejší a podmienky na prácu aj vetranie sú oveľa bezpečnejšie.
Ďalším poučením bola práca s ľuďmi. Pre Baňu Tomáš mali byť vyberaní skúsení dozorcovia, nie mladí bez praxe. Len skúsený človek dokázal predvídať, kde hrozí zával alebo kde bude potrebné mimoriadne zabezpečenie. Ak sa však vedúci a dozorcovia neustále striedali, strácala sa kontinuita a s ňou aj bezpečnosť. Dozorca mal byť prísny, ale spravodlivý – len tak mohol mať rešpekt u baníkov aj závodného. V skutočnosti však panoval opačný stav: mnohí dozorcovia sa viac báli robotníka-donášača než svojho nadriadeného a dokonca sa objavili zákazy otvorene hovoriť o udalostiach v bani. Pritom stačilo, aby boli dozorca aj robotník aspoň v základných rysoch informovaní o pracovnom pláne. Predišlo by sa tak často zbytočným nedorozumeniam a hlavne by vedenie firmy poznalo skutočné podmienky v bani.
"Žiadna skúsenosť sa nedá kúpiť od odchádzajúceho zapracovaného robotníka," písal vtedy autor správy.
Autor – bývalý vedúci Bane Tomáš – takisto spomínal: "Bol som mnohokrát v takej tiesni, že by som snáď nasledoval svojich predchodcov, keby bolo kde rabovať. Nebolo však kde, a preto som si zachoval svoje svedomie nepoškvrnené hospodárskou krádežou a môžem zniesť aj tú najprísnejšiu kritiku každého odborníka." Baníctvo je odlišné od akéhokoňvek iného podnikania. Má svoje vlastné zákony, svoje tradície a skúsenosti, často veľmi draho zaplatené. Moderný podnikateľ by ich mal rešpektovať. Teoretický návrh musí byť vždy prispôsobený miestnym podmienkam, a o týchto podmienkach môže rozhodovať len odborník, nie administratívny úradník.
Príbeh Bane Tomáš je preto mementom. Pripomína, že aj tie najlepšie stroje a plány sú nanič, pokiaľ nerešpektujú skutočnosť – geológiu, podmienky sloja a skúsenosti ľudí, ktorí v bani pracujú. Ratíškovice dostali modernú baňu, ale tiež cennú lekciu, že baníctvo sa neriadi tabuľkami, lež tvrdou realitou pod zemou.
