Cinobaňa a Podrečany - raj jazvecov a netopierov

Ako prvú sme chceli prejsť starinu pomerne blízko cesty. Názvy baní v tejto oblasti sú nepodstatné, keďže sa jedná hlavne o krátke štôlne, preto budú označené len číslami. Štôlňu č.1 sme našli odkopanú a relatívne prístupnú. Avšak to sa zdalo len z povrchu. Domáci nadšenci na štôlni odviedli pri odkopávaní kus práce podobne ako na ďalších v okolí (pravdepodobne odkopali všetko čo sa im dalo, za čo majú borci rešpekt +), keďže museli kopať minimálne 3m hlboko. Vstup bol o rozmeroch, že do štôlne sa dalo preplaziť, no ako sa Filip presvedčil, nebolo to jednoduché. Keďže je v oblasti hornina ako je, základom bolo do ničoho nebuchnúť. Aj keď tú hlinu je až nelogické nazývať horninou. Do tejto štôlne šiel iba Filip, keďže ja som sa tam netúžil zaseknúť, avšak na konci blogu bude jeho video. Paradoxne cesta zo štôlne bola dlhšia ako jej prieskum. Zhodli sme sa na tom, že by sa tam zišlo lano, po ktorom by sa dalo zo štôlne jednoducho vytiahnuť. Namiesto lana nám poslúžil konár ktorým som Filipa ťahal von.

Cestou ku štôlni č.2 sme prechádzali okolo píng. Les vďaka nim pôsobil ako po bombardovaní, keďže mali rôznu šírku aj hĺbku. Samotnú štôlňu č.2 sme taktiež našli odkopanú, takže sa bez problémov dalo dostať dnu. Hneď po vstupe sme sa ocitli v klasickej úzkej kresanici, ktorá sa od ďalších desiatok starín líšila iba farbmi a geológiou. Hoci sama o sebe bola štôlňa nezáživná, dalo sa v nej bez problémov chodiť bez toho, aby si človek neustále búchal hlavu o strop. Zhruba v polovici štôlne sa nachádza zával, no dá sa čiastočne prejsť. Za závalom sa nachádza ešte krátka chodba ukončená ďalším závalom. Takmer po celej dĺžke štôlne bolo možné vidieť na stenách a strope drážky po želiezku.

Štôlňa č.3 sa nachádza neďaleko štôlne č.2. Taktiež bola odkopaná, no znovu som sa do nej nepozrel. A nieže by som nechcel. Filip šiel ako prvý a ja som si zatiaľ obliekal „atombordel“ aby som nemal všade blato. Keď už som chcel ísť do štôlne, z jej útrob sa ozval dupot a po chvíli z nej vybehol Filip. V podzemí si našiel nového kamaráta – jazveca. Škoda že som nevidel jeho reakciu keď jazveca zbadal :D. Hoci bola Cinobaňa druhá banská lokalita ktorú som v tej dobe navštívil, už pri prvej štôlni ma napadlo, že táto oblasť je plná maximálne tak blbodier, čo sa pri tretej lokalite len potvrdilo, keďže sme už prešli 3 štôlne a z nich len jedna reálne za niečo stála.

Štvrtá lokalita bola znovu len nejaká blbosť. V jej ústí bolo smetisko, celková dľžka bola najviac 50m, a jediná zaujímavá vec z celej štôlne bola prítomnosť najväčšieho pavúka na Slovensku, teda strehúň škvrnitý. Ako som neskôr zistil, táto potvora dorastá až do veľkosti okolo 7cm a dokáže skákať. Zároveň som tento druh pavúka videl len v Cinobani a na rozdiel od „tutanchamonov“ čo v baniach bežne žijú som si ho všimol až pri návrate.

Po ďalšej strate času pri štvrtej lokalite sme sa rozhodli ísť pozrieť aspoň jednu riadnu štôlňu, a tak sme sa presunuli do Podrečian. Naším cieľom bol veľký sklad trhavín. Hoci v ňom už po nájazdoch zberačov železa neostalo takmer nič, stále sa jedná o zaujímavú lokalitu hlavne pre početné kolónie netopierov. Hoci sa jednalo o jediné moderné banské dielo razené danúbitom, sklad nemal čo ponúknuť.

Dodnes si celá táto oblasť drží v zozname blbodier špecifické miesto a hodnotenie – strata času. Zabili sme tam celý deň, do podzemia sme sa riadne nepozreli a aj to čo sme z podzemia videli nebolo nič extra. Ak teda nerátame jazveca, netopiere, salamandru a strehúňa škvrnitého.