Blbodiera nad blbodieru - Banská Štiavnica
A presne tieto blbodiery sme sa vydali preskúmať, lepšie povedané zbytočne tam zabiť deň. Prvá z blbodier sa nachádza v lesoch neďaleko Štiavnice. Stúpame ku nej okolo celkom pekného starého banského vodovodu, ktorý privádzal vodu do tajchu. Cestou prechádzame aj okolo prepadlín, kde podľa všetkého v minulosti boli štôlna. Pred vstupom do samotnej štôlne sa nachádza pomerne malá halda a bažina vytvorená banskou vodou. Nepríjemná správa však je, že blbodiera je takmer po cele dĺžke zatopená, a voda v úvodnej časti siaha po bedrá. Aby toho nebolo málo, voda je ako bonus nepriehľadná a má hnusnú žltú farbu spôsobenú limonitom, takže na čom sa usadí, to bude pekne dlho žlté. Samozrejme sa na dne pod vodou skrývajú kamene, o ktoré sa dá ľahko zakopnúť, a potom sa "okúpať" v studenej banskej vode. Pár metrov za vstupom je prvá odbočka, ktorá vedie do ešte hlbšej vody, preto pokračujeme rovno. Tam už hladina pozvoľne klesá a vodu postupne nahrádza limonitove blato. Presne také isté blato, aké som v Pezinskej bani Dolný Augustín nazval kentus. To je zároveň aj miesto, kde sa mi štôlňa prestáva páčiť a zaraďujem ju na zoznam blbodier. Dôvod je jednoduchý - až veľmi sa to podobá na inú blbodieru, dokonca až na dve: Dolný Augustín a Klinger krátka. S nechuťou pokračujem v prieskume, no nič extra zaujímavé v bani nenachádzam, teda až na malé jazierko za závalom, v ktorom je nádherná priezračne čistá voda. Druhá relatívne zaujímavá časť tejto blbodiery je zatopená šachta (podobná ako v štôlni Strieborná), v ktorej sú rebríky.
Druhá blbodiera nesie meno Biber, o ktorej si miestne atrakcie vymysleli, že v nej bol vôbec prvý krát na svete použitý pušný prach. Avšak táto konšpirácia dnes už nikoho netrápi rovnako, ako štôlňa samotná. Nachádzame ju totálne zarastenú žihlavou. Rovnako tak zarástla aj informačná tabuľa pred ústím ktorá hovorí, že sa jedná o dedičnú, teda odvodňovaciu štôlňu. Už stav v akom ju nachádzame napovedá, že to bude blbodiera ktorej nevenuje pozornosť už ani lokálny spolok. Aké prekvapenie, že to tak skutočne bolo, cca po 150m je zával, cez ktorý sa už nedá pokračovať. Ešte pred závalom je zhruba 100m výmurovky a nad kolená hlboká voda, v ktorej stále plávajú prehnité dosky. Okrem smradu a množstva divných pavúkov sa tam nenachádza nič. To už namiesto uzavretia riadnej bane mohli spolkári zamurovať tento nezmysel aby tam človek nešiel strácať čas.
Tretia lokalita mala byť zaujímavá, a údajne mala viesť do rozsiahleho systému. Hoci ju Filip skutočne našiel, už som nemal chuť ani náladu sa trepať do ďalšej Štiavnickej blbodiery, a tak do nej šiel Filip sám. Po chvíli sa však vrátil, pretože sa mu pokazila baterka. Takže sa tam možno vrátime keď znovu zabudnem, aká škaredá blbodiera je celá Štiavnica a jej "skvostné" bane.
Posledná lokalita, ktorú sme si boli pozrieť, je skutočný unikát (aspoň niečo). Jedná sa o banskú šachtu s hĺbkou 920m. Siaha teda až pod úroveň mora, a zároveň je i najhlbšia šachta ma Slovensku. Dnes po nej neostalo nič, len betónová platňa s mrežou, cez ktorú fučí silný vietor. Dochádza tam aj ku zaujímavému javu - zo šachty "prší" nahor. Lepšie povedané, silný vietor vynáša z podzemia na povrch kvapky vody. Zo šachty taktiež bežne stúpa para, takže je ju vidno už z diaľky. Avšak ako všetko iné v Štiavnici, aj šachta bola počas jej funkčnosťi zohavená škaredou ťažobnou vežou, ktorá sa dodnes zachovala našťastie už len na fotkách.
Na záver ešte jedna kuriozita. Nielenže v tej diere nemajú poriadne cesty, ktoré z asfaltu prechádzajú na panel a nakoniec doslova na nič, ale ešte aj lokalny spolok straší na mrežiach tabuľami textom: "Zákaz vstupu do banského diela hrozí udusenie alebo ZRÚTENIE PODZEMIA!". To už vážne nedokázali napísať, že hrozí zával? Alebo ak sa náhodou niekto do konkrétnej štôlne dostane, tak sa im zrúti ich "podzemná sekta" likvidujúca zaujímavé bane?😃