Baníctvo v obci Nižná Slaná - začiatok a koniec baníctva

Hora Rimberg nad obcou už v stredoveku pútala pozornosť pre prítomnosť rúd železa, striebra či rumelky. V 13. storočí tu už prebiehala rozsiahla banská činnosť hlavne v oblasti vrcholu kopca, kde ťažba prebiehala v pingách. Jednalo sa o malé jamice ktoré sa zarezávali niekoľko metrov do zeme a sledovali povrchové žily. Jamíc s rôznou hĺbku vzniklo neúrekom, no povrchové žily postupom času boli vyťažené a preto bolo potrebné kopať hlbšie. Začali tak vznikať ručne razené šachty o rozličnej hĺbke, niektoré mohli odhadom dosiahnuť až 20 metrov pod povrch. Samozrejme dnes je to smiešne číslo, no na dobu v ktorej sa primitívnou technológiou razili to bolo dielo vyžaduje roky tvrdej práce. Celkovo na kopci vzniklo údajne až 14 šácht, ktoré sú štvorcového tvaru o rozmeroch približne 1,5x1,5m až 2x2m. Niektoré z nich mali na jednej strane vysekanú v stene ešte drážku, ktorá pravdepodobne slúžila buď ako „pomocná koľajnica“ pre ťažobnú nádobu, prípadne ako kotvenie pre rebrík. Na spodku šácht sa nachádzajú chodby, ktoré vedú po smere sledovanej rudnej žily. Okrem jamíc a šácht sa na vrchole kopca nachádza ešte veľká Podzemná dobývka, ktorá dnes ponúka jedinečné pestrofarebné prostredie. Tieto banské diela predstavujú najstaršie artefakty po baníckej činnosti v Nižnej Slanej.

Neskôr za panovania Emanuela I., ktorému sa dodnes prezýva železný gróf, nastal najväčší rozkvet baníctva v Nižnej Slanej. Za jeho pôsobenia boli otvorené štôlne Emanuel, Gejza, Natália, Gabriela a Ignác, ktoré sú dnes už dávno neprístupné a zavalené. V roku 1868 vysokú pec Etelku a malú elektráreň, unikátnu technickú pamiatku, o ktorej vám viac povie parťáčka Denisa vo svojom blogu na stránke denisapsenova.sk. Emanuel I. sa zaslúžil aj o povznesenie bane svätá Trojica, kde zamestnával 60 robotníkov. Ťažila sa tu rumelka, rýdza ortuť a striebro. Pri bani postavil pec šádovňu (triediareň), kde sa ruda triedila. V roku 1868 založil banskú kolóniu severne od obce, kde sa dnes nachádza miestna časť Nižnoslanská Baňa. Keďže baníctvo bolo pre Gemer významné a takmer v každej obci okolo Nižnej Slanej fungovali bane, vznikla aj železnica vedúca až do Dobšinej. Huta Etelka tak neslúžila len pre rudu z miestnych baní, ale po železnici sa dovážala ruda aj z okolia. Toto obdobie sa teda dá označiť za vrchol baníctva v Nižnej Slanej.

O niekoľko desaťročí neskôr, teda v roku 1900 do Nižnej Slanej vstúpila Rimamuránsko–šalgotariánska železorudná účastinárska spoločnosť, ktorá skúpila miestne bane od Gejzu Andrássyho a pokračovala v rozsiahlej banskej činnosti a taktiež prebrala aj hutu Etelka. Okrem baníctva tak v obci naďalej prekvitalo baníctvo aj hutníctvo. Avšak už o osem rokov neskôr hutnícku činnosť prebralo dnešné Maďarsko. Baníctvo ako také v obci pokračovalo ďalej, no ruda sa už vozila do Ózdu. V tomto čase sa v baniach vyťažilo až jeden milión štyristotisíc metrických centov rudy.

Posledná významná etapa baníctva v Nižnej Slanej je znovu spojená s horou Rimberg. Po skončení druhej svetovej vojny sa začal budovať nový banský podnik Železorudné bane, š.p. spoločne s úpravovňou. Začali sa aj práce na otváraní hlbšie položeného ložiska šachtou Gabriela, ktorá sa nachádzala priamo v areáli závodu. V areáli sa nachádzala aj štôlňa Jozef ktorá sa napájala na banské dielo Manó (v preklade škriatok). Baňa Manó sa postupom času dostala až pod obec Kobeliarovo, kde taktiež prebiehala ťažba sideritu. V samotnej Nižnoslanskej časti bane Manó sa postupne otvorilo niekoľko obzorov, pričom v XIII obzore došlo k otvoreniu grafitických bridlíc obsahujúcich pyrit. A tu začal problém s jedovatým sirovodíkom. Na ložisku začalo dochádzať k chemickej reakcii medzi uhlíkom z grafitu, sírou z pyritu (FeS) a kyslíkom – došlo teda ku oxidácii uhlíku a síry za vzniku CO2 a SO2. Hoci táto chemická reakcia nebola v čase ťažby nebezpečná, keďže v podzemí nepretržite fungovala vzduchotechnika na zabezpečenie prívodu čerstvého vzduchu a odvodu výfukových splodín z motorov strojov a ďalších banských plynov. Vyťažená ruda sa z areálu banského závodu dopravníkom presúvala ponad rieku Slaná do úpravne, kde sa čiastočne spracovala na malé pelety a následne putovala do Východoslovenských železiarní v Košiciach. Neskôr prešiel areál baní spoločne s úpravovňou pod názov Siderit, a.s. a. s., ktorý vydržal ešte ďalšie roky a významne prispieval do obecného rozpočtu aj k obecnému rozvoju. Závod bol v prevádzke do roku 2008.

Ako sa hovorí, z východu nikdy neprišlo nič dobré. Toto ľudové múdro platí aj v prípade Sideritu, do ktorého vstúpil ukrajinský „investor“, alebo lepšie povedané zlodej. Píše sa rok 2007, a vláda schválila dotáciu vo výške 183 miliónov korún. „Záhadní ukrajinskí investori, ktorí na Gemeri vlastnia bansko-úpravárenskú spoločnosť Siderit Nižná Slaná, dostali od slovenskej vlády vianočný darček“ písalo sa v tom čase v novinách. Štátna dotácia podniku prišla aj napriek tomu, že ukrajinec do závodu takmer vôbec neinvestoval vlastné zdroje, iba naťahoval ruku kto mu čo dá (prečo mi to až nápadne pripomína aj dnešnú dobu :D). Aké to bolo prekvapenie keď sa zrazu doslova zo dňa na deň baňa uzavrela a spoločne s baňou skončila aj úpravňa. Písal sa rok 2008 a Siderit aj napriek štátnej pomoci skrachoval. Pritom podľa odhadov v podzemí stále ostáva zásoba sideritu na ďalších pár desiatok rokov ťažby.

Keďže baňa sa zavrela zo dňa na deň, nikdy neprešla poriadnou likvidáciou. Ukrajinec zmizol a nechal po sebe obrovské odkalisko ktoré neprešlo revitalizáciu, a pri vetre sa tak dodnes na obec dvíha oblak toxického prachu a obsahom arzénu a ďalších ťažkých kovov. Z bane Manó sa v podstate po ukončení ťažby nerobilo nič. O tom napovedá fakt, že sa v nej ešte nedávno dali nájsť veci po baníkoch ale aj stroje. Hoci sa nejaké stroje z bane vytiahli, baníci hovoria že pod vodou je toho ešte veľa. A tu už sa dostávame do nedávnej histórie spojenej práve s vodou. Podľa výpočtov mala voda dosiahnuť úroveň prekopu Marta v horizonte desiatok rokov, no stalo sa tak už omnoho skôr. Zo šachty Gabriela začala do rieky Slaná nekontrolovateľne vytekať cez prekop Marta kontaminovaná banská voda s obsahom arzénu, železa a ďalších látok. Nebudem špekulovať, aký úrad zanedbal svoju povinnosť monitorovať staré banské diela a riadne ich zabezpečovať, respektíve sanovať, no výsledkom bolo sfarbenie rieky až v Maďarsku. O tom, že kompletne z rieky zmizol život písať ani nemusím. Keď sa konečne úrad zobudil a začal riešiť havarijný stav v bani Manó (keď sa do prekopu Marta „vlámali“ traja aktivisti a na chvíľu zastavili banskú vodu vreciami s pieskom a úrad z nich spravil skoro zločincov za to, že poukázali na neschopnosť), objavil sa ďalší problém, teda okrem neželanej pozornosti novinárov a ľudí pre ktorú vzniklo totálne trápne riešenie – okolo prekopu Marta a výpustu nad riekou sa postavil plot namiesto toho aby sa riešila situácia v bani. Pamätáte si ešte na tú chemickú reakciu, ku ktorej dochádza na XIII obzore a jej produkty? V bani tak vďaka nej vzniklo aj nedýchateľné prostredie. Bežne sa stávalo, že sa z bane za nízkeho atmosférického tlaku valil jedovatý plyn, a aj pred portálom bane prestával horieť zapaľovač niekoľko centimetrov od zeme. Tento problém čakal aj na HBZS (Hlavná banská záchranná služba) ktorá robila prieskum cez štôlňu Jozef. Dostali sa do vzdialenosti niečo vyše kilometra od ústia a narazili na nedýchateľné prostredie. Hoci sa oficiálne hovorilo, že v jednej časti niekto úmyselne presmeroval banskú vodu (a podľa všetkého sa niekto snažil hodiť zodpovednosť za vzniknutú situáciu na jedného prieskumníka), skutočná príčina je jednoduchá – niekto zanedbal monitoring.

Hoci baníctvo formovalo Nižnú Slanú a zabezpečilo jej rozvoj, dnes po baníctve ostala iba zničená krajina, a z prosperujúceho banského regiónu sa stala hladová dolina. Zo samotného závodu Siderit toho po ukrajincoch veľa neostalo, a to čo ostalo, dorazili osadníci. V areáli banského závodu ostali stáť už len 3 budovy, ktoré sú komplet vyrabované a zničené, areál úpravne sa začal demolovať, a všetky vstupy do bane Manó boli zamurované alebo inak zabezpečené.