Baňa, ktorá prišla o dušu

Ku ústiu štôlne je potrebné podstúpiť približne 4km dlhú cestu do kopca. Z diaľky kopec pôsobí, že výstup ku štôlni nebude náročný, no opak je pravdou. Človek šlape a šlape, no cieľa stále nikde. Samotná cesta trvala cez hodinu a pol, ale tie výhľady na údolie, ktoré sa postupne otvárajú s rastúcou nadmorskou výškou stoja zato. Prvým cieľom našej cesty je veľká halda po bani, do ktorej sa ešte len pozrieme. Samotná štôlňa vedie popod kopec až do susednej doliny, a tejto dĺžke patrične zodpovedá aj veľkosť haldy, z ktorej už polovica zmizla a použila sa na lesné cesty. Ale aj to, čo z nej ostalo, jasne hovorí o rozsahu banských prác v danej oblasti.
Po ceste taktiež prechádzame okolo ďalších veľkých aj menších háld po starinách, takže kopec je prevŕtaný ako ementál. Väčšina z nich však už neexistuje, lepšie povedané, sú roky zavalené a možno aj zatopené. Už začíname rozmýšľať, či sme náhodou niekde zle neodbočili, až sa nakoniec pred nami zjavil potok. Potok tečúci zo štôlne, ktorú sme hľadali. Jej ústie sa ani po rokoch nezmenilo, a tak nám nič nebránilo vstúpiť do podzemia.
Hneď pri vstupe nás privítala vôňa podobná benzínu (a zároveň jediná ako tak príjemná z toho, čo sa v bani dá cítiť). Okrem toho sme sa ocitli v priezračne čistej vode hlbokej miestami po kolená. Avšak v bani už od prvých úvodných metrov chýbala akákoľvek atmosféra, jednoducho bola nejaká "mŕtva". To je pri štôlni o ktorej sa rozpráva všeličo nejaké podozrivé, keďže človek by v takomto prípade čakal buď pohlcujúcu atmosféru ktorá láka stále hlbšie do podzemia, alebo takú, pri ktorej sa človek bojí už po pár metroch od ústia.
Prechádzame úvodné desiatky metrov až narazíme na prvú odbočku, ktorá bola pôvodne oddelená múrom. Jedná sa o sklad výbušnín, v ktorom baníci pri ukončení ťažby zabudli pár šúlkov Danúbitu a taktiež kopu drátov od rozbušiek. Hoci je Danubit plastická banská trhavina, bez rozbušky je absolútne neškodná, aj keď už roky leží vo vode (no do rúk by som ju aj napriek tomu radšej nebral). Podľa veľkosti skladu odhadujem, že mohol mať kapacitu na približne 10000ks Danubitu a 15000ks rozbušiek. Pôvodne bol sklad od zvyšku štôlne oddelený masívnymi dverami, ktoré však už dávno skončili na zbernom dvore rovnako ako všetko železné, čo sa od bane dalo odviezť na káričke. Cigáni baňu poriadne vykuchali, keďže hajcmany ostali už len na pár miestach, a po rúrach ostali už len dve, ktoré boli zrejme veľmi ťažké a nevedeli ich ukradnúť.
Zo skladu pokračujeme hlbšie do bane, až sa dostávame na ďalšiu relatívne dlhú bočnú chodbu končiacu nedokončenou križovatkou. Jedna vetva sa mení na komín smerujúci nahor, no nevedie nikam. V tejto časti sa znovu mení "vôňa" benzínu na smrad po hnijúcom dreve. Zaujímavé je, že v bočnej chodbe vedúcej k tomuto miestu, sa na stenách aj strope nachádza veľká rudná žila bielej farby, ktorá doslova pôsobí ako brána. Pravdepodobne sa jedná o žilu klacitu.
Hlavnou chodbou pokračujeme hlbšie. Pred nami sa formuje ďalšia križovatka, pri ktorej sa nachádza aj pozostatok širokej rúry slúžiacej na prívod čerstvého vzduchu. Najskôr nás od pokračovania do bočnej chodby odradil smrad, a tak sme pokračovali po hlavnej chodbe ďalej. Po chvíli prišlo jednému z prieskumníkov zle a rozmýšľal, že nebude pokračovať. Vyskúšali sme použiť O2 fľašu, či budeme cítiť nejaký rozdiel, aj keď merač ulazoval hodnotu 20.6% O2, a nasledne sme znovu vyrazili do útrob. To sme ešte nevedeli, že na nás čaká úsek, v ktorom ma od smradu až naplo na zvracanie. Z vody sa totiž začal uvoľňovať veľmi "príjemný" plyn. Našťastie tento úsek bol krátky a za ním už smrad zmizol.
Čím hlbšie sa dostávame do bane, o to sa postupne dvíha hladina vody. Pred nami sa objavil menší zával. Železná sieť natiahnutá na stenách a strope už nedokázala udržať váhu hornín a tak sa zrútila spoločne s horninou. Samotná hornina takmer v celej dĺžke je zradná - rada sa "napije" a následne ešte radšej padá a vytvára masívne závaly dlhé aj niekoľko metrov.
Prekonáme zával, no hladina je stále po kolená, a príčinou je ďalší, tentoraz väčší zával. Ten vznikol na mieste, odkiaľ si cigáni "požičali" hajcmany. Musime teda prejsť otvorom pod pažnicami, a konečne máme možnosť vidieť menší úsek, na ktorom ostali hajcmany. Bohužiaľ po pár metroch hlavná chodba končí. Pochoval ju nový zával, ktorý spadol podľa všetkého najneskôr pred mesiacom. Reálne si však myslím, že zával tam môže byť tak týždeň, keďže aj dutina nad závalom bola stále čerstvá, a ani sa cez zával ešte nik nepokúsil prekopať na druhú stranu. ak to niekto aj skúsil, čaká ho "len" najmenej 6m súvislého závalu v hornine, ktorá po čase aj tak spadne nanovo. Škoda že ten zával pribudol tesne pred naším prieskumom, keďže uzavrel tie najkrajšie časti bane. Na druhej strane, neexistuje žiadna garancia, že by ten zával nespadol akurát v čase, ak by sme boli na jeho opačnej strane, odkiaľ už neexistuje žiadna alternatívna cesta na povrch. Lepšie povedané existuje druhé ústie na opačnej strane kopca, no to je už roky zavalené, a ako bonus je v chodbe vedúcej ku ústiu CO2 v značnej koncentrácii.
Stále však máme nádej, že sa bude dať hlbšie do bane dostať práve chodbou, ktorú sme najprv nechceli prejsť pre smrad. Vraciame sa teda ku nej a chvíľu váhame, či ideme alebo nie. Zvedavosť však bola silnejšia než smrad, a tak sa predierame cez popadané drevá vo vode niekam do neznáma. Mal som to šťastie ísť posledný, a tak som si mohol užiť aj bonus v podobe dvojnásobného smradu, ktorý sa uvoľnil z vody po tom, čo predomnou prešli dvaja kolegovia. Postupne som sa predral ku križovatke, kde z hlavnej chodby odbočovali dve krátke odbočky. Na tomto mieste ma znovu naplo, keďže ten smrad sa už nedal vydržať, a okrem toho sa na stenách objavila aj taká hnusná plieseň. Nechápem ako môže kameň splesnivieť, no v podzemí je možné naozaj všeličo. Čo však bolo najhoršie, po pár metroch bol znovu zával, a tak sa už nedalo pokračovať. Môžeme teda zabudnúť na náš plán, že využijeme tvar tejto chodby, ktorá v podstate v tvare písmena U obchádza hlavnú chodbu a hlbšie v bani sa na ňu znovu napája. A tak sa znovu musíme vrátiť cez tú "voňavú" časť nazad do hlavnej chodby. Zaujímavé je, že pri spiatočnej ceste už smrad nebolo tak veľmi cítiť, alebo sme si skôr už zvykli.
Keďže už nemáme kde veľmi pokračovať, rozhodneme sa prieskum opustiť a vrátiť sa na povrch. Aké to bolo prekvapenie, keď sme sa dostali ku ústiu, a voda už nebola priezračná, ale skalená tak, že dokonalo maskovala všetko čo ležalo na zemi. Samozrejme som dodržal "tradíciu", potkol som sa na jednej z pažníc, a baterka sa tak znovu naučila plávať, a aby som nemohol nič povedať, tak som sa okúpal aj ja.
Hoci sme už nemohli prejsť celú baňu, aj z toho čo som z nej videl, som mal zmiešané pocity. Štôlňa je sama o sebe zaujímavá, na druhej strane je nejaká čudná (čo povedalo už viacero prieskumníkov aj predomnou ešte v čase, keď sa dala prejsť v takmer celej dĺžke). Na jednej strane je neskutočne zradná a už teraz je pekne vidno, na ktorom mieste čoskoro pribudne ďalší zával, avšak na druhej strane v nej niečo chýba, nemá absolútne žiadnu atmosféru, a jediný dojem ktorý vo mne zanechala je prázdno. Až doma som si uvedomil, že som v bani v podstate vôbec nefotil, a nieže by nebolo čo fotiť, ale nebolo prečo fotiť. Nech už sa o bani hovorí čo chce, dnes už je "mŕtva".